Aby som sa vyhla takýmto invektívnym úsudkom a poskytla téme kultivovanejší rozmer, dovolím si ozrejmiť niektoré údaje z môjho vlastného života. Koho to má obťažovať, prosím, aby tejto úvodnej pasáži nevenoval pozornosť.
Súčasne so skončením 2. svetovej vojny poverilo sovietske veliteľstvo môjho otecka zodpovednou úlohou. Jednalo sa o obnovenie strategicky dôležitého prepravného uzla. Vo februári 1948 bol prinútený vstúpiť do KSČ, napriek tomu, že sa nemienil politicky angažovať. Za úspešné splnenie dvojročnice, bol vyznamenaný na Pražskom hrade. Krátko na to boli obidvaja moji rodičia poslaní na tzv. nútenú dovolenku a v rámci Akcie B, sme museli do ôsmich dní vypratať byt a ako živly mestu nežiaduce, sa vysťahovať na určené miesto, kam sme nešli. Otecko sa pobiede uchytil v istom stavebnom podniku a začínal od piky, ako elektromontér. Tým pokračovalo naše neustále sťahovanie, ktoré začalo evakuáciou z Bratislavy. Zakaždým znamenalo pretrhnutie kontaktov a nadväzovanie nových.
Od detstva som mala silnú potrebu učiť sa a za samozrejmé som považovala dosiahnutie vysokoškolského vzdelania. Miesto toho som sa dostala na novootvorenú strojnícku priemyslovku, ktorá získavala študentov náborom, čo bola jediná možnosť dostať sa na strednú školu, vzhľadom na oteckove hrubo skreslené, lživé kádrové materiály.
Bola som šťastná, že som aspoň zmaturovala, lebo po kontrarevolúcii v Maďarsku v roku 1956, niektorým mojim spolužiakom odmietli vydať maturitné vysvedčenia, dokonca zopár ich aj zatvorili. Podotýkam, že v tom čase mala maturita azda väčšiu váhu, ako v súčasnosti hoci aj magisterský titul.
Krátko po nástupe do zamestnania v hutníckom kombináte mi navrhli, na povinnom straníckom školení, členstvo v KSČ, čo znamenalo poctu, aká sa nemohla odmietnuť. Istý starý, predvojnový komunista, sa chcel takýmto spôsobom zavďačiť oteckovi. Podarilo sa mi zahrať to do outu zdôvodnením, že ešte nemám 18 rokov a ako neplnoletá sa necítim na také dôležité rozhodnutie dostatočne zrelá. O čosi neskôr som to oddialila tým, že odchádzam na materskú dovolenku. Sotva som sa z nej vrátila, stál pri mne hneď ráno predseda straníckej skupiny s prihláškou. Ešte som požiadala o možnosť poradiť sa s manželom a rodičmi. Rozhodnutie bolo – podpísať! V hre už bola aj manželova budúcnosť, perspektíva dieťaťa, dopad na ďalších rodinných príslušníkov.
Opäť sme sa sťahovali, menila som zamestnanie, odohrali sa udalosti roku 1968. Mala som dve malé deti. Na novom sídlisku ešte nebola uličná organizácia, tak som sa nikde neprihlásila, čím som porušila stanovy KSČ. O to chúlostivejšia bola situácia, že som práve úspešne absolvovala konkurz do mestských novín. Mala som mať na starosti technickú rubriku. Prišiel však zákaz prijímať novinárov. Po nástupe normalizácie si ma však našli a zo strany vyškrtli. Tým som stratila možnosť nájsť si perspektívne zamestnanie, lebo všade bolo treba vyplniť kádrový dotazník a v ňom zodpovedať na otázku, či som mala riešené členstvo v strane. Kladná odpoveď znamenala, že ma nikde neprijali, lživá vážne ohrozenie celej rodiny, lebo som musela podpísať na svoju česť, že som uviedla pravdivé údaje.
Tak som pracovala kde sa dalo, na dohody, zastupovania, kým som sa pre chronické depresie neocitla, v pomerne mladom veku, na invalidnom dôchodku.
Svoj sen o vysokej škole som si splnila len symbolicky, absolvovaním Univerzity tretieho veku.
V tom čase som sa intenzívne učila zvládať prácu s počítačom a za symbolický dar knižnici, na nákup literatúry, som sa prihlásila do internetového kurzu pre seniorov.
Začala som fantazírovať, že si založím vlastnú doménu na internete. Nemala som na to však finančné prostriedky, ani dostatočnú odbornú zdatnosť. Napokon som od úmyslu upustila, keď som si uvedomila, že v záplave informácií by ju sotva niekto našiel.
Po celý ten čas som písala. Na prilepšenie k dôchodku to bolo prepisovanie rôznych textov a diplomoviek, z vnútorných potrieb príspevky do novín, časopisov, literárnych súťaží, pre rozhlas, televíziu. Ešte v mladosti sme zriadili bábkové divadlo, kde sme mali v repertoári aj moju hru a všetko sme si vyrábali svojpomocne.
Z vlastnej skúsenosti viem, čo bola cenzúra, aj autocenzúra a viem aj to, aké je v súčasnosti ťažké nájsť sponzorov a dostať do distribúcie titul, o ktorom sa nepredpokladá, že bude úspešný najmä komerčne. Preto si niektorí autori zakladajú aj vlastné vydavateľstvo.
Hnevali ma neodborné zásahy do textov, nekonečné prerábania a čakania na schválenie. Sama som niekedy vôbec nemala možnosť vidieť konečnú podobu vlastných prác. Preto ma blaží vedomie, že som nikdy nepublikovala niečo, za čo by som sa musela hanbiť alebo by mi to ťažilo svedomie.
Preto som nesmierne vďačná za tento blog, kde dostane priestor každý, kto sa o to usiluje a môže písať čo chce, ako chce a vidí aj okamžitú podobu jeho vytlačenej podoby. Stačí dodržať pravidlá slušnosti a v prípade bezradnosti sa mu dostane okamžitá pomoc. Súčasne má autor spätnú väzbu cez diskusie alebo e-maily.
Pre mňa v tom možnosť získať prípadný honorár, nehrá žiadnu úlohu. Som si vedomá, že z písania sa veľmi nebohatne.
Teraz sa vrátim k zamýšľanej tému.
Môžu žiť súčasní seniori plnohodnotný a zmysluplný život? Aj keď sú chorí a osamelí?
Dovolím si tvrdiť, že áno. Lebo sama som sa k tomu dopracovala.
Väčšinou máme nízke dôchodky, ktoré stačia práve tak na základné potreby. Záleží na každom z nás, čo za základnú potrebu považuje.
Jednou z prvoradých je strecha nad hlavou, teplo, svetlo, voda, možnosť osobnej hygieny a pocit bezpečia.
Asi každý si vlastnú strechu predstavuje inak. Pre niekoho je to rodinný dom, vila s bazénom, byt v paneláku, izba v ústave alebo nejaký kútik u detí, či príbuzných.
Niekto sa uspokojí s menším priestorom, iný potrebuje väčší. Ale čím väčší, tým viac námahy vyžaduje aj jeho udržiavanie. Ak na to nemáme dosť síl, musíme niekomu zaplatiť za prácu s tým spojenú.
Na to potrebujeme viac peňazí. Aby sme ich získali, musíme vykonávať aj také práce, ktoré už nezvládame. Často s vypätím posledných síl.
Sú ľudia, ktorí potrebujú mať vlastnú záhradu. Lenže aj záhrada si vyžaduje primeranú starostlivosť. Ak je to činnosť, ktorá nám poskytuje potešenie a sme na to dostatočne zdraví, tak je to krásna záľuba a len prospeje k naplneniu voľných chvíľ.
Ale kto nemá potrebu rýpať sa v zemi a pestovať kvetinky či zeleninu, tak mu rovnako dobre a bezstarostne poslúži relax v parku, či posedenie na lavičke pred domom.
Prípadne pár kvetináčov v byte alebo hrantík na balkóne. Poznám ľudí, ktorí sa so svojimi kvietkami s láskou rozprávajú a mávajú ich nádherné.
Ak už ani na to nemáme silu, tak si môžeme dať do vázičky symbolicky umelú kvetinku alebo vylisovanú v knižke. Alebo len peknú pohľadnicu, používanú trebárs ako záložka do rozčítanej knižky.
Koľko variácií poskytuje len záľuba v kvetoch. Od nákladných až po úplný bagateľ.
Aj starostlivosť o vlastné obydlie má široké rozpätie. Od chorobnej posadnutosti čistotou, maniackej pedantnosti, cez schopnosť udržiavať okolo seba príjemné prostredie, až po totálnu neporiadnosť.
Je na každom z nás, aby sme zvážili, čo sami uprednostníme. Či je skutočne nevyhnutné robiť prinajmenšom na jar a na jeseň alebo pred Vianocami generálne upratovanie, najmä ak nám to už sily a zdravie nedovoľujú. Ak sa chceme počas sviatkov uvoľniť, tešiť sa zo vzácnych návštev našich blízkych, tak všetka námaha beztak vyjde nazmar.
Ja, osobne, si uvedomujem, čo je potrebné dať do poriadku v mojej garsónke, ale nikdy si nevšimnem, či má niekto, koho ešte prípadne navštívim, povysávané alebo umyté okná. Teším sa, že sa vidíme, dobre mi padne ich spoločnosť, príjemne plynúci rozhovor. Vtedy ma priam ruší, napríklad, neustále vynukovanie jedlom.
Poznám takú definíciu, že vtedy má človek poriadok, keď vie kde má to, čo práve potrebuje.
Samozrejme, že je dôležitá strava. Najmä ak sú priam nabité obchody rôznymi pochutinami. Môžeme na ňu minúť z dôchodku značnú časť, ale nemusíme. Pomerne často sa ma pýtajú, či si varím sama alebo si dávam obedy nosiť. Tak nie, nosiť si nedávam, to si v žiadnom prípade nemôžem dovoliť. Ako tak prezerám reklamné ponuky, vidím, že donáška obeda vyjde aj na 5 eur. To by znamenalo, že len obedy by ma stáli polovicu dôchodku. Čo potom ostatné platby, raňajky, večere, nejaké ovocie, hygienické potreby? Pritom by ma to nútilo denne čakať v určitom čase na donášku, nezabudnúť si vopred obedy objednať a už vôbec by mi nedávalo možnosť rozhodovať o ich chuti a kvalite. A predsa to mnohí, najmä osamelí seniori, robia.
Tiež si dávno neviem robiť sama, najmä väčšie nákupy. Pred časom som nezvládala žiadne, teraz občas nejakú maličkosť. Mám to šťastie, že si to riešim pomocou internetového obchodu, s ktorým mám tie najlepšie skúsenosti. Len si tak sedím kedykoľvek pred počítačom, poprechádzam sa po všetkých „oddeleniach“, zvažujem ponuku a ukladám vybratý tovar do košíka. Určím množstvo, váhu, počet kusov. Keď mám objednávku pripravenú, zakaždým zistím, že jej cena vysoko presahuje moje možnosti, tak zase z košíka vyberám všetko, bez čoho sa môžem zaobísť. Cenu nákupu v košíku si môžem neustále kontrolovať presne na centy. Až keď ju upravím do takej výšky, akú si mienim dovoliť, objednávku ukončím a odošlem. Ak mám k majiteľovi nejakú prosbu alebo pripomienku, mám priestor, aby som ju vpísala. Ak je všetko v poriadku, ukáže sa mi na monitore poďakovanie a potvrdenie objednávky. Ceny sú rovnaké ako v bežných obchodoch, o tom mám prehľad z reklamných letákov, sú aj akcie a dodávka až domov je bezplatná. S majiteľom už máme taký vzťah, že pozná moje priestorové možnosti a vie, ako a kam mi má tovar povykladať. Ak niečo náhodou nemá, po vzájomnej dohode mi to ochotne zaobstará. Peniaze mu posielam z účtu na účet a dostanem normálny bloček ako v obchode. Navyše sa môžeme kedykoľvek kontaktovať prostredníctvom e-mailu alebo mobilu. Jediná podmienka je dolná hranica ceny nákupu, preto si ho môžem dovoliť raz mesačne, kedy si objednám veci, o ktorých viem, že ich budem bezpodmienečne potrebovať a ťažké, ktoré by som neuniesla. Všetko poukladám do chladničky a mrazničky a celý mesiac postupne vyťahujem to, na čo mám práve chuť alebo čas na prípravu. Kedy chcem a koľko chcem. Úžasné!
Tak si objednávam polotovary, z ktorých si veľmi jednoducho pripravím čerstvé jedlo. Nie, nevyjdú drahšie, ako doma prácne pripravované pokrmy a vyjdú ma asi tak na pätinu ceny, ako donášané obedy. To všetko záleží na mojom rozhodnutí a prepočte.
Príležitostne som odkázaná na prepravu autom. I keď moji synovia autá majú, sú takí zaneprázdnení, že by som im spôsobovala zbytočné starosti, navyše mladší žije v inom meste. Mám síce možnosť požiadať o auto neziskovú organizáciu, ktorá mi poskytuje aj opatrovateľskú službu, ale majú len jedno, nie vždy voľné, cez obed tiež rozváža obedy a musím zaň určitú sumu priplácať. Navyše je k dispozícii len počas pracovnej doby. Prišla som na to, že oveľa viac slobody mi dáva možnosť použiť zľavnenú taxislužbu pre ŤZP, ktorá je k dispozícii nonstop a okamžite po zavolaní, poväčšinou mladí taxikári mi ochotne pomôžu a rozdiel v cene je takmer zanedbateľný, najmä keď použijem taxík len príležitostne.
Koľko ľudí si nevie život bez auta predstaviť. Pritom je s autom spojených toľko povinností a výdavkov. V staršom veku si treba čoraz častejšie obnovovať vodičské oprávnenie, platiť poistné, ceny pohonných látok nie sú práve najnižšie, treba sa o auto starať, aby bolo po technickej stránke v poriadku, platiť za parkovanie a hľadať priestor na zaparkovanie vôbec, kupovať diaľničné nálepky, niekedy zaplatiť pokutu, starať sa o garáž, atď.
Aj na takéto účely sú skvelou pomôckou mobily. Ale tie už nie sú takou výnimkou, vidím, že ich pomerne bežne používajú už aj seniori, i keď nie všetci dokážu zvládnuť čo len sms správu.
Obrovskou výhodou je Internetbanking. Najmä ak niekto nevládze chodiť na poštu platiť šekmi. Nie je potrebné vyčkávať poštárku, dôchodok príde na účet spoľahlivo, presne a včas. Po zadaní trvalých príkazov sa vôbec netreba starať o to, aby boli pravidelné platby načas uhradené. Aj v čase, keď je niekto hospitalizovaný alebo inak neprítomný. Treba dohliadnuť len na platby, ktorých výška je premenlivá a tých nie je veľa. Tak za telefón alebo za opatrovateľskú službu, podľa počtu hodín v mesiaci.
Ak má senior k dispozícii aj bankomatovú kartu, môže už zaplatiť takmer všade a nemusí sa báť, že mu peniaze, ktoré má pri sebe, niekto ukradne. Ak má peniaze na účte, tak ho o ne nepripraví ani podvodník, ktorý sa ich pod rôznymi zámienkami snaží od neho vylákať.
Moja túžba, zrejme nerealizovateľná je, aby raz bol k dispozícii taký domáci bankomat, z ktorého by som si mohla v prípade nutnosti, vybrať nejakú hotovosť, pretože sa nie vždy môžem dostať k bankomatu a stáva sa mi, že aj idem, ale je mimo prevádzky. A k ďalšiemu už nevládzem dôjsť.
Sama som predtým neverila, aký úžasný pocit je mať doma nejaké zvieratko. Najmä ak niekto žije sám a neveľmi môže chodiť von, medzi ľudí. Vzťah medzi majiteľom a jeho miláčikom je jednoduchý, bez komplikácií a negatívnych emócií. Vzniká také silné puto, že zvieratko cíti, či je jeho majiteľ v psychickej alebo fyzickej pohode a podľa toho sa správa. Môj kocúrik je taký ohľaduplný, že ma nikdy nebudí, nelezie na mňa keď sa pokúšam zaspať, s jedlom dokáže počkať keď pracujem. Jediné, čím ma niekedy nahnevá je, že žiarli na počítač tak, že mi občas priľahne klávesnicu alebo mi hlávkou odstrkáva knižku, keď chce, aby som sa mu venovala. Ale už som mu spravila pri počítači miesto, na ktorom vedľa mňa leží, kým pracujem. Obľúbil si totiž set-top-box, tak som dala telefón z neho vedľa a je pokoj. Ľutujem, že som na to neprišla skôr. A keď čítam, snažím sa držať knižku tak, aby mohol spať v mojom lone. Vtedy máme obaja pocit maximálnej pohody.
Keď som zostala sama, najhoršie som znášala okamihy, keď som po odchode niekoho blízkeho zostala sama alebo sa vrátila do prázdneho bytu. O čo iné je, keď môj kocúrik už akýmsi radarom vycíti, že sa blížim a keď otvorím dvere, zakaždým má v nich už ňufáčik a víta ma.
Dokonca ak ma niečo bolí, tak si na to miesto ľahne a ohrieva mi ho takým príjemným, magnetizujúcim teplom.
Kedysi som nevedela odolať a musela som si kúpiť niektorú knižku, ktorú som videla, prípadne gramofónovú platňu. Teraz sú knižky, už najmä pre dôchodcov drahé a nemám potrebu ich vlastniť. Beletriu prečítam raz, načo ju zbytočne kopiť? Odbornú literatúru mi oveľa pohodlnejšie nahradzuje Google. Nemusím sa škriabať po schodíkoch, hľadať ju v policiach, listovať a zdĺhavo hľadať potrebné informácie. Stačí kliknutie a už ich mám. Zatiaľ sa mi nestalo, aby som nenašla to, čo som chcela vedieť alebo si len overiť. To všetko v cene, ktorú platím za trojkombináciu Ineternet + TV + pevná linka.
Už opäť vládzem zájsť do neďalekej knižnice, kde sú knihovníčky moje priateľky. Poznáme sa roky, dobre vedia, aké knižky ma zaujímajú, tak mi ich odložia, rezervujú v počítači alebo aj oznámia e-mailom. Napriek tomu, že zápasia s nedostatkom financií na nákup nových kníh, vždy si odnesiem viac, ako som mala v úmysle a koľko stačím prečítať. Ak nie, tak mi ich predĺžia, stačí zavolať. Keď je vonku pekne a láka ma vyjsť z domu, tak je to prechádzka, aj trochu babský pokec a skoro vždy do knižnice zablúdi aj niekto známy, s kým sme sa už dlhšie nevideli, takže je to aj príjemné stretnutie.
Televízor mi až takú spoločnosť nerobí, zvyčajne si pozriem len hlavné správy. Máloktorý program ma zaujme natoľko, aby som ho nepovažovala za zbytočnú stratu času. Niekedy si ho nechávam zapnutý len ako ilúziu, že nie som sama, to vo chvíľach, keď hrozí, že mi môže byť smutno alebo som taká unavená, že si potrebujem len tak oddýchnuť a vypnúť. Aj k tomu si zvyknem zobrať nejaké krížovky alebo si čosi prišijem, čo by som inak odkladala. Prípadne si vtedy pripravujem jedlo.
Ani neviem presne koľko mám kanálov, v koľkých jazykoch, ale využívam ich len minimálne. Ale mám dobrý pocit z toho, že ich mám, lebo ma niekedy chytí taký záchvat si niektorú reč pripomenúť, aby som ju nezabudla, keď ju už nemám s kým používať. A skutočne, stačí niekoľko minút a cudzia reč sa stane opäť zrozumiteľnou.
Nikdy nezabúdam na rôzne príležitosti, ktoré chcem prežívať s celým Slovenskom alebo svetom. Vítanie nového roka, majstrovstvá sveta v hokeji, dôležitý futbalový zápas, proste vtedy, keď potrebujem zažívať pocity spolupatričnosti, radosti, hrdosti.
Nemám potrebu vytvárať si neustále zvukovú kulisu, zbytočne by rušila neustály prúd mojich myšlienok, z ktorých sa rodia potom aj moje texty. Ak je ich prílev natoľko nutkavý, že sa nezastaví, prinúti ma zapnúť počítač a písať alebo si len robiť rôzne poznámky a robiť si v počítači poriadok.
Inak mi je s vlastnými myšlienkami dobre. Čím viac myslím, tým mám viac originálnych nápadov a stále viac sa presviedčam, že sú pre môj život prospešné. Tým nemyslím len tvorivé, ale aj praktické.
Zvykla som kupovať veľa časopisov. Ale vtedy ešte nebola taká záplava informácií, ktoré nás bombardujú z každej strany, až sa stávame voči nim imúnni. K tým súčasným mám skôr odpor. Málo textu, takmer žiadna skutočne cenná informácia a opäť len spústa reklamy. Chudnutie a celulitída vo mne vyvolávajú priam alergickú reakciu. O bulvári ani nehovorím.
Kedysi som zbierala recepty, ale moji chlapi ich raz v záchvate upratovania špajzky, ktorú potrebovali na svoje náradie, vyhodili, bez môjho vedomia. Vtedy ma to nahnevalo, ale teraz? Sú všade a pomaly bude v televízii hlavným programom varenie. Tak toto skutočne nemusím, ako hovoria mladí. Tráviaci trakt nie je predsa najdôležitejší.
Mala som predplatený programový dvojtýždenník, aby som si mohla vybrať len tie programy, ktoré chcem sledovať. Ale ktosi mi ho kradol zo schránky a to najmä vtedy, keď som ho aj ja sama najviac potrebovala. Hnevalo ma to, ale naučila som sa lepšie pracovať s diaľkovým ovládačom a prišla na to, že mi je zbytočný, tak som predplatné zrušila.
Vôbec mi nie je ľúto, že nevládzem chodiť po obchodoch. Stále máme prílev tých reklám, tak si ich poprezerám, zorientujem, čo je asi v predaji, za aké ceny. Nehrozí mi, že nakúpim pri tom zbytočnosti. Lebo v podstate nič nepotrebujem. Skôr spotrebovať to, čo mám, aby som mohla staré veci povyhadzovať a uvoľniť tak miesto v roldore či kuchynskej linke. Už som porozdávala toľko vecí, zlikvidovala a stále viem, koľko z nich držím bez toho, aby som ich používala.
Jediný raz som sa dala nalákať na „Akciu“, keď som potrebovala vyriešiť v sprchovacom kúte sušenie bielizne. Ponúkali za euro taký závesný dáždnik, ktorý sa mi pozdával. Do nitky som kvôli tomu premokla, aby som zistila, že je nepoužiteľná haraburda. Všetko je to len psychologicky prepracovaný nátlak na zákazníkov, ktorý je založený práve na tom, že sú presvedčení, že niečo užgrlošia. Práve naopak! Čím viac naletia na „Akcie“, tým viac peňazí nechajú na nepotrebné veci. Veď nie je možné mať prehľad o cenách vo všetkých obchodoch a potom sa vracať kupovať každú vec v inom obchode. To by nepomohlo, ani keby nosili na chrbtoch so sebou počítač! I keď sa táto nákupná turistika stala istý čas spôsobom trávenia voľného času práve dôchodcov, ktorí už mali cestovné v MHD zdarma.
Neviem si predstaviť život bez skypu a e-mailu. Spájajú ma s mojimi vnúčatami, ktoré sú rozlezené po svete, ale aj s priateľmi, aj takými, s ktorými som v styku práve len prostredníctvom týchto médií alebo s bývalými spolužiakmi. Ak chceme, môžeme sa aj počuť a vidieť cez kameru.
Väčšina ľudí, teda aj seniorov, má nejaké hobby. Je dobré, ak sa mu venujú a prináša im to potešenie. Nech je to čokoľvek. Ak sa ktosi venuje niečomu, čo robí rád, zabúda na rôzne neduhy, starosti, samotu.
Život je predsa aj v pozdnom veku jedinečný a má svoju nevyčísliteľnú cenu, lebo je neopakovateľný. Koľkí géniovia boli telesne alebo aj duševne postihnutí a predsa sa dokázali vzopnúť a zanechať po sebe najväčšie umelecké skvosty, nové objavy z rôznych vedných odborov, či prekonať rekordy.
Je mi ľúto, že súčasná staršia generácia ešte nevie nové technické vymoženosti využívať, lebo väčšina je počítačovo negramotná.
To mi potvrdili moje opatrovateľky, ktoré v najťažších časoch ku mne chodili a hovorili, že ešte neopatrovali nikoho, kto by mal počítač a riešil by si veci takýmto spôsobom. Ani nevideli taký byt, ako je môj, ktorý skôr pripomína dispečing, ako bežné obydlie a centrum pozornosti v ňom je sústredené práve počítač.
S počítačom sa nedá naučiť pracovať naspamäť, ani mu rozumieť, na jeho skutočné zvládnutie je potrebné počítačovo myslieť. My, starší, to ešte nemáme zakódované v génoch tak, ako mladí a deti, ktoré sa s týmito predpokladmi už rodia. Aj na internetovom kurze pre seniorov nám zdôrazňovali, že ak niečo nebudeme vedieť, máme sa na to spýtať detí. Chce to predovšetkým nepristupovať k počítaču s obavou, že niečo pokazíme, ale ako k nástroju, ktorý nám má slúžiť. Až keď tento strach prekonáme, zistíme, že skutočne stačí natrénovať pár základných princípov a ono to funguje.
