Socialistická minulosť
Sídliská sa stavali bez logického postupu. Kdesi na holej lúke sa nastavali poschodové domy, bez doriešenej infraštruktúry, najnutnejších služieb a primerane zabezpečenej dopravy.
Byty sa prideľovali bezplatne, ale na poradovníky, ktoré zostavovalo ROH v podnikoch alebo o nich rozhodovalo príslušné mesto, prípadne obec. Čakalo sa na ne rôzne dlho, mesiace ale aj roky. Podľa toho, ako rýchlo ich výstavba v danej lokalite postupovala, ale rozhodovali aj body, ktoré sa získavali napríklad za členstvo v KSČ, v Ľudových milíciách, podľa počtu detí, atď. Šancu získať ich nemávali slobodní alebo ženy. Čiže uzavretie právoplatného manželstva bolo jednou z hlavných podmienok na možnosť ich získania.
Obyvatelia sa sťahovali do bytov, v ktorých museli dokončiť po stavbároch hrubé práce. Do samotných domov sa dostávali brodiac sa v blate, lebo prístupové cesty sa robievali až dodatočne. Prvé panely boli nekvalitné, pórovité, vsakovali do seba dažďovú vodu a tak najmä okrajové byty vlhli a plesniveli. Po celom území sa stavalo len niekoľko typov bytov, prevažne dvoj a trojizbových, s obytnou plochou zmenšenou na minimum. Jednoizbových a štvorizbových bytov bolo menej, väčšie vôbec nie. Architekti a projektanti mali rôznymi, často nezmyselnými vyhláškami, veľmi obmedzené možnosti. Také isté mali potom aj nájomníci pri ich zariaďovaní. Prevládal štandard, uniformita.
Časté boli výpadky elektriny, teplá voda sa dodávala len v presne stanovenom čase a v určitých dňoch, niekedy netiekla ani studená, vykurovacia sezóna trvala od pevného dátumu začiatku po jej skončenie, bez ohľadu na počasie. Bežne sa v bytoch mrzlo alebo bývali prekúrené.
Obchody, školy, predškolské zariadenia bývali tiež provizórne, kým sa dobudovali plánované. Neraz sa na takéto účely využívali voľné byty alebo kočikárne.
Spočiatku bol telefón v byte neznámy pojem, pre mladších – mobily neexistovali, neskôr sa čakalo na možnosť spoločného so susedmi, takzvané podvojky, takže sa vzájomne blokovali. V súrnych prípadoch sa chodilo na poštu, prípadne aj dva krát. Raz dať výzvu na hovor a potom ísť v stanovený čas telefonovať. To najmä ak sa jednalo o medzimestské alebo medzištátne hovory. V lepších prípadoch sa dali použiť telefónne búdky, ak boli funkčné alebo ich nezničili vandali.
Ako sa na sídliskách budovali jasle a škôlky, tak sa do nich postupne umiestňovali deti. Lenže nie podľa miesta bydliska, ale podľa poradovníka v podniku. Stávalo sa, že miesto v jasliach dostalo až dieťa patriace už do materskej škôlky. Takže, najmä vo väčších mestách, sa deti rozvážali z jedného konca na druhý. Na to bolo nevyhnuté auto. Ale na podanie žiadosti na kúpu auta si ľudia museli nasporiť určitú sumu, ktorú si vložili do sporiteľne, hovorilo sa tomu vinkulácia. Až potom sa dostali do poradovníka a museli čakať a dosporiť zvyšok ceny. Teda auto potrebovali, aby mohli chodiť do práce a porozvážať deti. Pracovať museli, aby mohli nasporiť na auto. Jeden z bludných kruhov. Istý čas preto vznikla paradoxná situácia, že mierne ojazdené autá boli drahšie ako nové, lebo sa na ne nemuselo čakať.
Už tam sa prejavilo, kto má podnikateľského ducha. Nasporil sumu potrebnú na vinkuláciu, kupoval nové autá, ktoré si odčakal a so ziskom predával opotrebované.
Časom si potom na tých autách aj odskočila rodinka do Bulharska alebo Rumunska, či aspoň k Balatonu.
Toto spadalo pod pojem reálny socializmus.
Samozrejme, že mal aj iné odrody, ale reč je o panelákoch.
A tie boli naprojektované viac-menej provizórne na niekoľko neveľa desaťročí, kým sa postavia skutočné byty.
Situácia po nežnej...
Zavládlo tu čosi, čo je ťažko nazvať nejakým zriadením, lebo už ani to, čo sme kedysi závideli tým na Západe, nie je poctivý kapitalizmus.
Nemožno to nazvať ani zbojstvo, lebo by sme krivdili statočným zbojníkom, ktorí bohatým brali a chudobným dávali. Aspoň tak hovoria legendy...
Blížil sa koniec storočia a paneláky začali dožívať. Socialistický sen o kvalitných bytoch v nedozernej budúcnosti sa rozplynul, v novom systéme peniaze nie sú nikde na nič, ľudia bývať niekde naďalej museli.
Tak sa zrodil nápad. Predať byty, bez možnosti vlastnej voľby, tým, ktorí v nich bývajú, aby mali pocit že tiež niečo vlastnia a sprivatizovali, keď už ani z kupónovej ani dlhopisovej privatizácie nijako nezbohatli.
Niektorí naleteli, iní sa museli zo zákona podriadiť väčšine budúcich vlastníkov, bez ohľadu na dôsledky, ktoré odkúpenie bytov do osobného vlastníctva so sebou prinesie. Ešte si neuvedomili, že už len chvíľu budú budovy ako-tak držať pokope. Tak hlasovali za.
Odkúpenie bytov totiž znamenalo aj možnosť s nimi obchodovať, teda kupovať ich aj predávať. To bolo znamením určitej slobody. A nielen to. Mohli si ich rekonštruovať, prispôsobovať vlastným potrebám a predstavám.
Tým prestalo byť aj meškanie partnerkinej menštruácie dôvodom na urýchlený sobáš.
Rýchlo vznikali realitné kancelárie, stavebné firmy a ďalší priestor na podnikanie tých schopnejších.
Lenže vynovené rekonštruované byty, v starých ošarpaných panelákoch, na ktorých už dávno zatekali strechy, balkóny a lodžie začali odpadávať, privolali ďalšiu vlnu horúčky, zvanú zatepľovanie.
A zateplenie takého vežiaka alebo sedemposchodového domu, včítane rekonštrukcií lodžií, opravy strechy, znamená na naše priemerné platy alebo dôchodky, totálne neprimeranú záťaž. Mnohí prišli o prácu, zdravie, stali sa z nich dôchodcovia, v ešte horšom prípade osamelí.
Schôdzky vlastníkov bytov okolo zatepľovania boli búrlivé natoľko, že poniektorí kolabovali a bolo potrebné volať aj sanitky. Opäť však rozhodovalo hlasovanie väčšiny.
Argumenty o úsporách energií po zateplení sú zavádzajúce. Aká môže byť ročná úspora energie v jednom byte? A aké zvýšené platby do fondu údržby a opráv podľa metrov štvorcových? Splátky za miliónové úvery, ktoré začali preochotne ponúkať bankové subjekty, za zvýhodnených úrokových sadzieb? Kedy a komu sa to v úsporách za energie vráti?
To všetko ešte nestačí. Celý tento zákon o vlastníctve bytov vychádzal z obdobného nemeckého zákona, ktorý sa pokúsili aplikovať v našich podmienkach. Lenže aká je životná úroveň v Nemecku a aká u nás?
Navyše vznikli ďalšie podnikateľské subjekty, eseročky, ktoré sa stali externými správcami bytov. Zadarmo? Nie. Všetky ich režijné náklady, platy zamestnancov, poskytované služby + zisk, hradia vlastníci bytov, včítane DPH!
Každoročné vyúčtovania sú také prekomplikované, že im samotní vlastníci ťažko rozumejú, ak si vôbec dajú tú námahu.
Zrazu zistíte, že máte také nedoplatky, až Vám to vyrazí dych.
Uveríte už nereálnym reklamám a s dôverou sa obrátite na svoju banku, ak takú máte, ale sľubovanú pomoc hľadáte márne. Najmä ak máte už vyšší vek.
Ako tak počúvam, je čoraz ťažšie získať pôžičky, úvery a hypotéky aj mladým. Tak zostávajú čoraz dlhšie doma u rodičov. Momentálny vek sa pohybuje podľa posledných správ tak okolo 30 rokov, čo už je povážlivé.
Rôznych poskytovateľov pôžičiek je lepšie zďaleka obchádzať, lebo ak prehliadne kdesi nenápadne vsunuté dôvetky, vrátite im, ak si to spočítate, aj dvojnásobok požičanej sumy. Ono sa to mesačne nezdá, ale tá doba splácania! Radšej si to vynásobte!
Pritom existuje zo zákona možnosť, ktorá je na naše pomery odporúčaná a tou je zriadenie spoločenstva vlastníkov bytov. Stačia na to štyria šikovní ľudia z domu. Predseda a traja členovia dozornej rady + zhromaždenie, ktoré tvoria ostatní vlastníci.
Lenže o tejto forme samosprávy sa dosť málo vie, pretože sme ešte stále naivní a dôverčiví. Ak to tak majú iní, tak to zrejme tak musí byť. Lebo nie každý má čas, trpezlivosť a schopnosť študovať zákony a s nimi súvisiace predpisy, vyhlášky a nariadenia. Ani viac ako 20 rokov nás nenaučilo vedieť v tomto existovať.
Tak plaťte! Neutiahnete? Máte smolu. Skončíte na ulici.
Keď sa objavili prví bezdomovci, boli tendencie označovať nový jav ako dôsledok alkoholizmu! Iste, boli aj takí. Aj prepustení väzni, ktorých už neprijali domov. A podobní nešťastníci.
Ale teraz?
Návrhy na exekúcie rastú geometrickým radom a dosahujú mnohotisícové počty. Doslova zaplavujú príslušné úrady ako lavína.
Po tých, ktorých vyhodili na ulicu, zostávajú prázdne byty. Kto bude mať z nich osoh? Kto ich bude mať ešte za čo kúpiť?
Už sa pomaly nestávajú z alkoholikov bezdomovci, ale z bezdomovcov alkoholici, aby mali aspoň niečo teplé v žalúdku.
Toto všetko píšem preto, lebo všetko sa ma týka aj osobne, takže to mám úplne z prvej ruky. Včítane štúdia platných zákonov a rôznych prepočtov.
Existuje v tomto našom štáte vôbec ešte niekto, kto je schopný a má skutočný záujem tento nedomyslený ťah s tragickými dôsledkami, ktorý dostal toľko ľudí do existenčnej krízy, dať do poriadku alebo sa o všetkom rozhodne na ulici, keď tam skončíme?
