Zaujalo ma to a vyskúšala som tiež. Bezdetným, mnohodetným, aj takým, ktoré mali dvojčatá. A ono to napodiv reagovalo zakaždým presne, neomylne.
Keď mi po mnohých pokusoch, už ako matke dvoch detí, zakaždým takéto kyvadlo zastalo, upokojila som sa, lebo som ich už viac nemienila priviesť na svet. A ani som ďalšie nemala a to bez podstúpenia interrupcie. Lebo nech už mám na tieto zákroky akýkoľvek názor, som rada, že som takúto dilemu v živote riešiť nemusela.
Doposiaľ neviem na akom princípe kyvadlá fungujú. Možno v prípade neplánovaného tehotenstva aj ako psychologická antikoncepcia, keď sme my, ženy, v tých časoch inú ešte nemali. Muži áno, tí sa vždy skôr vynájdu, ale pred komisie a do pôrodníc sme museli chodiť my. Výsledkom je šokujúce zistenie, že sme kvôli tomu dnes, napriek vyššiemu priemernému vzdelaniu aj jazykovo lepšej vybavenosti, o 100 eur mesačne v priemere chudobnejšie dôchodkyne. A to sme aj boli zamestnané, aj zabezpečovali následným generáciám budúcnosť vo forme pracovných síl, ktoré budú na dôchodky pracovať, aj suplovali služby kompletným bezplatným domácim servisom.
Už sa tomu ani veľmi nečudujem, lebo v súčasnosti platia takéto úmery všeobecne. O čo viac niekto vynaloží námahy a ochotnejšie plní svoje úlohy, o to menšiu máva odmenu.
Ale to som odbočila od témy kyvadiel, veštice sú len ako vábivejší doplnok k nadpisu.
Kyvadlá by sa nám zišlo zaviesť momentálne povinne a podľa možností všade. Lebo nielenže máme v ostatnom čase extrémne rozkývané počasie, ale aj celospoločenskú klímu. A nie a nie sa dostať do normálnej rovnováhy.
Ak sme donedávna podpisovali bez rozmyslu čoraz komplikovanejšie zmluvy z akejsi zotrvačnej dôverčivosti, začali sme sa spamätávať, keď prichádzali aj reálne pokuty, sankcie, súdy až exekúcie a začalo nám vŕtať v hlave, prečo je toľko alkoholikov na uliciach, ak sa predtým chodili z krčmy jednoducho vyspať domov. Hrozilo nanajvýš, že zmlátili ženu alebo aj deti oni, prípadne dostali po hlave valčekom na cesto spoza dverí.
Keď sa ľuďom začali zo samých hrozieb v každej vete vyhadzovať svrbľavé vyrážky, konečne sa začali poniektoré inštitúcie preorientovávať. Tak som našla v nedávnej ponuke na necelej pol stránke hneď tri razy slovíčko „láskavo“. Lenže to som zase začala hneď slintať ako Pavlovov pes, lebo to voňalo prisladko.
Potom mi zabehlo, keď som otvorila škatuľku syra a zvnútra sa na mňa usmialo poďakovanie za nákup a popriatie dobrej chuti.
No, fajn, povedala som si, len všetkého veľa škodí. Akosi nie a nie nájsť už zabudnutý osvedčený stred. Kyvadlo sa vychyľuje zo strany na stranu ako splašené.
Služby ešte stále nie sú služby, aj keď pozvoľna sa dávajú na ústup. Aby prežili, inú možnosť ani nemajú, lebo našťastie vývoj, aspoň technický, napreduje a tie, ktoré nedokážu slúžiť dobre, sú alebo v blízkej budúcnosti budú určite vytlačené, až doslúžia.
Napríklad taká pošta. Čo do závratnosti zvyšovania jej cien, môže konkurovať asi len tabakovému priemyslu. Koľkonásobne je euro v príjmoch nižšia cifra, toľkonásobne je reálna cena poštovného či cigariet vyššia. Rozdiel je len v tom, že pošta je naša, domáca, cigarety veľmi neurčitého pôvodu. Ale dá zdravý rozum, že do nekonečna je to neudržateľný trend. Každá guma raz praskne.
Keď už som sa dostala ku gume, myslím tým celkom obyčajnú gumu, povedzme do pyžamových nohavíc alebo na podobné účely. Aj ihlu a nite. Zipsy som si akosi intuitívne vždy z obnosených vecí vypárala, aj gombíky odstrihávala a odkladala. Takže zásobu mám, hoci som si pripadala ako posadnutá maniačka. Aj ihly som si kedysi nakúpila, len nite a guma sa mi povážlivo míňajú. A niet miesta v žiadnom super ani hypermarkete, kde by ich predávali. Ani na internete som možnosť objednať si ich, zatiaľ nenašla.
Viem, zrejme už nie je in šiť doma, keď sú plné obchody kadečoho hotového. Ale skutočne? Buď je to taký šmejd, že sa rozpadne po pár praniach, z časti aj nedošitý, alebo módne avantúry v butikoch, ktoré bežní smrteľníci radšej obchádzajú.
Lenže sa zabúda na to, že občas je potrebné niečo aj opraviť, prišiť gombík, skrátiť záves či zošiť párajúce sa švy.
Ktorýsi večer som si sledovanie správ spestrila triedením nakopenej hŕby reklám. A takmer som schytala záchvat smiechu. Lebo moja nálada je dlhodobo extrémne rozkývaná tiež. Od sĺz zúfalstva nad skutočným stavom sveta až po slzy smiechu nad jeho absurdnosťou.
Takto mi tiekli celú Veľkú noc. Kým veriaci chodili dávať svätiť košíky do kostola, ja som slzila doma nad tým, že ľudstvo ešte aj Krista ukrižovalo.
Ale späť k reklamám. Boli medzi nimi aj módne katalógy. Keď som si ich už chvíľu prezerala, prišla som na to, že sme sa vlastne veľkým oblúkom vrátili tam, odkiaľ sme si mysleli, že sme už vyšli. Nemám na mysli nič vulgárne.
Za socializmu nás nadchýnal zahraničný tovar, ako šialené sme zháňali za rôzne úplatky Burdu, chodili na nákupné zájazdy aspoň do Maďarska, aby sme priniesli módnu čiapku či pulóvrik. Lebo naše výrobky boli málo nápadité a vyrábané vo veľkých sériách.
Aj viem prečo, lebo istý čas som mala na starosť aj archív noriem ČSN. Tiež som sa neraz pobavila, čo všetko bolo normované. Podprsenky, toaletný papier, aj prezervatívy. Proste všetkého čo sme k životu potrebovali a vyrábali. Tie normy boli do detailu prepracované, aj s názornými ukážkami, takže pri známej byrokracii, kým uzreli svetlo sveta, poriadne zaostávali za trendom.
Raz ma poslali z redakcie do pletiarskeho závodu, kde sa predo mnou hrdili košieľkami pre deti, ktoré sa práve chystali expedovať. Nechápavo som sa pýtala, prečo sú všetky horčicovo hnedé, blatovo šedé a podobných lákavých farieb. Tí, z fabriky, zase nechápavo hľadeli na mňa, čo sa to vlastne pýtam a prečo.
Teraz som tiež hľadela ako vyjavená. Pulóvre, nohavice, blúzky, nočné košele, dokonca aj šaty bez jediného originálneho nápadu. Akurát inak zmaľovaná modelka plus neodmysliteľná reklama. O cene radšej pomlčím. Oválny či výstrih do véčka, zo tri gombíky, krátky či dlhý rukáv a koniec tvorivej fantázie.
Na detskom oblečení nejaké autíčko, akých brázdia ulice tisíce, prípadne bager, či machuľa nejakej postavičky bez tváre a výrazu. Ako osvieženie ešte tak lopta, hokejka, futbalová bránka.
Rozdiel od bývalej produkcie bol len v kvalite, cene a pôvode. Kvalita bývala rozhodne vyššia, ceny aj v prepočtoch prijateľné a pôvod bol v minulosti väčšinou domáci, teraz všetko dovezené z neznámych diaľok.
To neznáme, utajované, už by bolo tiež načase zlegalizovať. Neviem čo ma to pochytilo, dostala som strašnú chuť na hrianky s kečupom. Nikdy som si také ešte nespravila, ale celkom mi chutili. Ale mala som taký chlieb, ktorý sa už hodil len na hrianky a kečup v chladničke.
Patrím k takým exotom, ktorí kečupy, majonézy a podobný sajrajt zo zásady odmietajú. Dokonca, ak sa raz za uhorský rok dostanem nejakým zázrakom do reštaurácie, pri objednávaní môjho tradičného vyprážaného syra s pečenými zemiakmi, v núdzi súhlasím aj s hranolkami, zdôrazňujem, že bez kečupu, tatarky aj majonézy.
Lenže pre prípad, že by ku mne zablúdila moja omladina, kečup mám v zálohe, lebo si bez neho už nedokážu predstaviť nič a makové buchty nepečiem.
Vzala som ho teda do ruky, a ako to mám po náležitých skúsenostiach vo zvyku, začala som pozorne skúmať jeho zloženie. Márne som ostrila zrak, neprečítala som nič. Dokonca ani pomocou lupy. Tak som začala hľadať aspoň výrobcu. Samozrejme, bezvýsledne. Vtom som zacítila, že mám vlhké papuče. Pozriem a kečup som držala v ruka naopak, tak sa vylieval. Lebo nálepka bola hore nohami. Fľašku som obrátila a pozerala z druhej strany v presvedčení, že sa jedná o chybu. Ale nie. Aj tam bola vineta opačne. Teda úmyselne. Písmená drobulinké, výrobca neidentifikovateľný a ešte aj otočené otváraním nadol.
Aj by to bolo na smiech, keby za tým nebolo zámerné zavádzanie spotrebiteľa.
Odvtedy nekupujem nič, čo nemá viditeľne udaného výrobcu. Lebo len ten, kto sa za svoj výrobok hanbí, tak vie, že má na hanbu dôvod. Za kvalitným si výrobca stojí.
K podobnému záveru som došla pri práci s internetom. Priznávam, že zrejme nie som normálna, lebo bežne pracujem denne aj dlhé hodiny bez prestávky, dokonca viac ako keby ma platili. Lenže nie, robím to z lásky k tejto práci, lebo bez nej žiť nemôžem. Niekedy aj z pocitu zodpovednosti.
Tak sa dostávam na rôzne webové adresy. Či už sú to firmy, organizácie, internetové obchody, atď. A zisťujem, že tie, ktoré sú ešte príliš nápadité, trblietavé, podozrivých temných tónov, s agresívnymi reklamami, bývajú aj nepriestrelné. Nedoklikáte sa nikde. Naopak, čisté, priehľadné, s jednoduchým písmom, vzbudzujú vo mne dôveru, najmä ak hneď v úvode nachádzam mená zodpovedných pracovníkov aj s ich e-mailovými adresami. Takže žiadne habaďúry, môžem s nimi okamžite komunikovať.
S tými, ktorí sú zabarikádovaní ako v bunkroch, strácam určite nielen ja trpezlivosť a prestanú sa ich stránky vyhľadávať.
Zistila som, že toto aj samotnej predražovanej pošte kope hrob, lebo je čoraz viac možností poslať takouto cestou aj rôzne žiadosti, zmluvy, listy, aj pridať zoskenované doklady. Priamo z domu, kedykoľvek, bez platieb za poštovné navyše.
Miesto balíkov už roznášajú objednaný tovar kuriéri, tiež domov. Tu som sa stretla s dvomi problémami.
Prinesený tovar je ako mačka vo vreci, nemáte možnosť si overiť, či nie je chybný. Ak by bol, tak už máte s reklamáciou značné komplikácie. Je to vec trochu aj pokúšania šťastia aj dôvery. A práve dôvera je v súčasnosti dosť naštrbená. Prevláda skôr podozrievavosť.
O to viac, ak vám kuriér zásielku oznámi na mobil, s úsmevmi sa pozdravíte, požiada vás o občiansky preukaz a vy mu zatiaľ podáte vhodné náradie s prosbou, aby vám ju otvoril. Ďalšiu zásielku vám síce oznámi tiež, čakáte celý deň doma kedy príde a na druhý deň vám pošta pošle správu, že je uložená tam. Už viete prečo nemal kuriér odvahu ukázať sa na oči znovu, lebo náradie ste viac nikde nenašli.
Pri takomto počínaní si kuriérov môžu prísť o prácu aj čestní, alebo pošta príde o ďalšie pole pôsobnosti. Najmä ak reklamujete na dané číslo a sms nemá kam odísť.
Nastavali alebo dovolili sme si nastavať predajné kolosy rovnakého druhu, ako prevládajú vo svete. Ibaže sa krátkozrako zamerali viac na rôzne finty ako podviesť zákazníkov, než im ponúkať kvalitný tovar. Ľudia sú vo všeobecnosti unavenejší, znechutenejší, podráždenejší a majú viac existenčných starostí. Ak to bolo spočiatku vnímané ako novinky, ktoré priniesla doba, tak ich už prestávajú baviť a radšej si sadnú k počítaču, vyberú si z ponuky najvýhodnejšiu a cenu majú stále pod kontrolou. Ak prevýši ich možnosti, objednávku neodošlú alebo okamžite stornujú.
Počítačovo negramotná populácia vymiera, nahrádza ju zdatnejšia, technicky dobre podkutá.
Čo z toho plynie do budúcnosti pre kamenné monštrá? Že sa budú meniť na kultúrne alebo spoločenské centrá. Už to cítia, tak vymýšľajú rôzne prídavné akcie. Kto má čas a chuť takto tráviť voľný čas, tak tam zájde cez víkend aj s deťmi. Tie sa pohrajú, dospelí si posedia pri káve alebo inom občerstvení, lebo nákup budú mať už doma, zabezpečený jednoduchšie.
Zostanú možno len beznádejní shopaholici.
Sú tu aj iné firmy, rôzni dodávatelia či operátori, ktorí sa ešte stále nevedia zmieriť s faktom, že nie sú centrom záujmu. Cítia sa byť pupkom sveta. Spoplatňujú čo si zmyslia, povymýšľajú úžasné programy, ktoré neváhajú propagovať do omrzenia bombastickými reklamami a do faktúr započítajú aj nemožné sumy za nerealizovateľné úkony. Mne sa takto dostali do elektronickej faktúry napríklad zahraničné sms, ktoré nemám vonkoncom komu poslať.
Keby si radšej spravili dôkladný prieskum reálnych príjmov obyvateľstva a pripustili, že nie sú jediní takíto géniovia, tak by sa na takéto praktiky nikdy neznížili. Lebo ak sa tieto ťahy naakumulujú, tak ich ľudia jednoducho nemôžu uniesť a celý fígeľ sa im zrúti.
Iní sa možno aj držia pravidiel, ale zase neberú do úvahy možnosti, že ich zákazník alebo klient môže mať aj iné starosti, ako sú ich vzájomné pohľadávky. Lebo nie každý je stále na špagáte.
Myslím teraz na situácie, kedy inak vcelku spoľahlivá služba začne deň, dva, po nesplatení pohľadávky bombardovať inak platiaceho zmluvného partnera mobilom a následne, v krátkom čase, aj Upomienkami s pokutou a s hrozbami sankcií.
Pochopte ma správne, som za to, aby sa oprávnené a dohodnuté platby uhrádzali včas. Sama mám rada v týchto veciach poriadok. Ale komu sa nemôže prihodiť napríklad dopravná nehoda s následnou hospitalizáciou, kto nemôže utrpieť infarkt alebo porážku, či ťažký úraz? Komu nemôže prísť úmrtné oznámenie s povinnosťou náhle cestovať na pohreb, prípadne ho aj vybavovať? Kto sa nemôže práve sťahovať alebo mať iné, neodkladné povinnosti? Technickú poruchu počítača, ak platí Internetbankingom?
Ak v takýchto stresujúcich situáciách dostane nielen upozornenie v mobile, ale nájde po návrate domov, miesto chvíľ na oddych alebo zotavenie, kopu Upomienok s pokutami alebo splnenými vyhrážkami a nájde byt s vypnutou elektrinou alebo plynom a musí okamžite vybavovať ešte aj ich opätovné pripojenie a po nečakaných výdavkoch zaplatiť toto všetko navyše, ide tu o ľudský prístup?
Malo by byť samozrejmé rozlišovať medzi chronickými neplatičmi a medzi ojedinelým výpadkom takých, ktorí dlhodobo poctivo platia. Vtedy by bolo vhodnejšie taktne počkať a predpokladať, že zákazníkovi, odberateľovi alebo klientovi prišlo niečo nepredvídateľné do cesty.
Niektoré inštitúcie, prípadne aj verejne známe osobnosti, ma neraz šokujú dezorientáciou a absolútnou neznalosťou výkyvov nálad obyvateľstva. Niekedy mi pripadajú ako keby spadli rovno z Marsu.
Len tak si viem vysvetliť, že si niekto môže zvoliť úžasný WOW a HAPPY program v čase, keď to už okrem zvyškov tínedžerov všetkým drása nervy. A že ho už dávno nepremenoval. Ešte lepšie nezmenil celý.
Aby si napravili reputáciu a prilákali zblúdené ovečky späť do košiara, tak si vymyslia reklamu s televíznou Partičkou. Čo koho poznám, tak sotva začuje zvučku a vidí známe stoličky, tak prepína kanál alebo vypne televízor.
O to viac ma táto neznalosť zaskočila, keď som zistila, že známa televízia má ďalší nový WOW program pre ženy. Pýtam sa, pre ktoré a či je to vôbec možné?
Žeby na západe našej krajiny ešte duli iné vetry ako na východe?
Nie tak dávno ma navštívila anketárka, ktorá sa zameriavala na sledovanosť televízie, čas trávený pri internete a podobné údaje. Ani sa nedivila, keď som sa jej spýtala, či chce počuť pravdu. Prikývla, že samozrejme. Tak som jej musela na rovinu priznať, že sledujem len správy a celkom výnimočne niečo iné.
Zato na internete pracujem denne hodiny. Tak si nájdem potrebné informácie, aj hudbu, ktorú sa mi žiada počúvať, aj nejakú prednášku hoci na videu, ktorá ma zaujíma.
Toho roku už vôbec netuším, kto, ako a čo spieva v Superstar. Lebo tento druh programov už lezie každému krkom.
Celý život, každý rok, sme trávili Silvestra pri televízore. Teda keď už nahradili rádiá. Mali sme pri tom pocit spolupatričnosti nielen s celým národom, ale aj so svetom.
O to viac sa teším na silvestrovské programy, odkedy som sama. Ale pri tom ostatnom som do polnoci len bezmocne zúrila. A to som mala k dispozícii asi 160 kanálov.
Keby som bola s takýmto názorom sama, tak by som sa považovala hoci aj za čudáčku. Ale ak to tvrdia takmer všetci, s ktorými sa stretávam, tak chyba bude niekde inde.
Vrcholom takejto absurdnosti mi pripadalo vystúpenie Jany Kocianovej, ktorá sa vytešene vlnila pri pesničke Zahoď starosti, ešte aj v anglickej verzii sugerovala, že je krásny deň. Pritom situácia bola taká, že to vyzeralo skôr na svetovú vojnu a medzi ľuďmi vládla aj taká nálada.
Našťastie potom zaznela Rúfusova Modlitba za Slovensko a tá to napravila, aj s následným programom.
Keď prišla pred rokmi Markíza s tretím programom, tak sme si okamžite dali v predstihu nainštalovať káblovú televíziu a počas Dietlových seriálov boli vyľudnené ulice.
Ešteže sa blížia Majstrovstvá sveta v hokeji.
Ak mi teraz niekto hustí do mobilu a nasilu vnucuje úžasný televízny program, aj televízny archív, tak ma môže rozhodiť. Navyše ak ho ešte aj bez súhlasu nainštalujú. Teda, mne už teraz nie, dodávam pre pravdu. My sme už uzavreli mier. Ale stálo ma to sedem mesiacov nervákov a zbytočne vyhodených peňazí, ktorých skutočne nemám nazvyš.
Bývali časy, kedy som s obľubou kupovala časopisy a odoberali sme noviny. Už dávno tak nerobím. Len čo som ktorýsi otvorila a zbadala návod na chudnutie a tému celulitída, bolo mi nevoľno.
Predsa sa mi jedno číslo známeho týždenníka dostalo do rúk. Viem, čo všetko sa dá popísať, ale ak takto naštylizované nezmysly ktosi aj zbežne číta a nemá čas postrehnúť nuansy, potom sa nad tým rozčuľuje a háda s kýmsi, kto má opačný názor, tak je to skôr do plaču ako do smiechu.
Ak sa kedysi čítalo medzi riadkami, teraz je osožné vnímať aj medzi obrazmi a naučiť sa myslieť nie analyticky, ale synteticky. A vytvoriť si vlastný obraz o dianí a realite.
Novinári sú skutočne siedma veľmoc, ktorá dokáže poriadne zamiešať karty, tak sa ich treba naučiť aj hrať.
Takže kyvadlo, ktorým som začala, by mal mať azda v ruke každý a pozorovať, či sa ešte stále priveľmi kýva alebo už ustaľuje. Lebo celkom sa zastaví až v budúcnosti, ktorá je, dúfam, nekonečná, tak ako vo vesmíre všetko.
