Patrím ku generácii, ktorá ešte bola ochotná riskovať aj život za záchranu iného človeka, ak bol v ohrození života. Pretože pomoc v krajnej núdzi je morálnou povinnosťou každého z nás. Ide len o mieru odvahy a schopnosti obetovať aj časť vlastného pocitu istoty a byť silnejším ako nám velí náš vrodený pud sebazáchovy.
Väčšina to radšej necháva na profesionálov a kompetentnejších.
Doba, do ktorej som sa narodila, nás vrhla nemilosrdne do takýchto skúšok odvahy a boj so svedomím vyhrávali len statoční jedinci. Našli sa takí, čo to dokázali aj za cenu značných obetí.
V súčasnosti je situácia v spoločnosti tiež zúfalá. To, v čo väčšina z nás očakávala od nežnej revolúcie, za čo štrngali tisícové davy na námestiach, sa vzdialilo na nedohľadno od túžob a predstáv ľudí, ktorí ešte dokázali veriť v možné nápravy chýb a deformácií v agónii sa zmietajúcich neúspešných historických pokusov, sa opäť len zmenilo na kruté poučenie z omylu.
Sny sa roztrieštili na márne črepy.
Väčšina však sa ešte stále netopí natoľko, aby je už pomohla len krehká povestná slamka.
Nezachraňujú si holé životy, alebo aspoň životy tých najslabších, za akých sa považovali deti, starci, chorí a ženy. Tým sa dávala prednosť, ale skutoční chlapi zvykli naskákať až do zvyšných záchranných člnov. Na lodiach zostával do samého konca ako posledný kapitán.
Zdá sa, že toto pravidlo sa obrátilo naruby. Zachraňujú sa najsilnejší, čo slabší zostávajú ponechávaní napospas osudu. Ratuje sa nahonobený majetok, bez ohľadu na cenu ľudských životov.
Ak Marx kedysi napísal, že poslednou fázou historickej etapy býva jej komédia, tento krát sa mení ani nie na drámu, ale priam tragédiu hodnú Shakespeara.
Jednou z mojich prvých životných zaťažkávacích skúšok bol 16. jún 1944 v Bratislave. Odporúčam neznalým vygúgliť o čo sa jednalo. So zadosťučinením zisťujem, že to, čo som ešte vlani nemohla uložiť, je dnes už na webe zdokumentované podrobnejšie.
Po tejto udalosti sme čakali na vlak, ktorý nás odvezie do bezpečia. Vyzeralo to beznádejne, lebo prestal existovať akýkoľvek cestovný poriadok.
Sedeli sme na nástupišti, pili červenú krachelku. Naša mama a dve malé deti. Pozorovali sme ako sa do sporadicky pristavených vlakov tlačia ľudia nielen dverami, ale aj oknami a pchajú pred sebou do vozňov periny, husi, sliepky, koše s potravinami.
Počas prechodu fronty sme ako evakuanti spávali istý čas v trámami zabezpečenej pivnici, obutí v kapčekoch, zimných kabátikoch a čiapkach, s rukavičkami na rukách.
Vtedy sa to zdalo normálne, nikto od nás nebočil, neštítil sa nás.
V kuchyni, v skrýši za kuchynským kredencom pomáhali ženy porodiť dieťa neznámej partizánke bez toho, aby sme my, deti, čokoľvek postrehli. Mama sa nám priznala až potom, keď sa na vojnu pozvoľna zabúdalo.
Dom na námestí obývali židia až dovtedy, kým ich neodvliekli do koncentračných táborov. Bola som malá, ale uši som mala stále nastražené, aby som počula čo si šepkajú dospelí. Keď som našla zošit, ktorý patril neznámej Rúth, dovtípila som sa, že to bola školáčka, zrejme prváčka, lebo medzi linajkami mala len vlnovky, šikmé čiarky, krúžky a značky podobné ležatej osmičke. Predstavovala so si jej tvár a s tajeným smútkom tušila, aký osud ju asi postihol.
V dome bol s nami ubytovaný aj akýsi krajčír s manželkou. Bol zrejme prefíkaný, lebo keď spočítal ich okná zvnútra a z ulice, zistil, že zvonku je o jedno viac a objavil tak z povale tajnú, zamurovanú izbu, do ktorej židia naznášali všetky svoje cennosti a zahádzali smetím.
Možno práve táto ich mánia, kšeftovanie a neodolateľná túžba po zlate spustila čosi také obludné, ako bol holokaust.
V noci všetko tajne preniesol do vlastného prechodného bytu a potom sa v nej ukrývali naši oteckovia, kým neodtiahli jedny vojská a neprišli druhé.
O pár dní zazvonil na poludnie kostolný zvon a vojny bol koniec.
Že to bola pravda, sme sa presvedčili počas jednej návštevy u nich už opäť v Bratislave. Všade viseli nielen olejomaľby, ale boli porozkladané aj drahé koberce a rôzne starožitnosti a iné cennosti.
Nezdalo sa mi, že by boli bývali nejako v rozpakoch, že sme to videli.
Pred rokmi našla moja mama v okolí košickej stanice dve spanikárené počerné ženy. Nedalo jej, tak ich oslovila. Zistila, že sa jedná o Arménky, matku so šestnásťročnou dcérou. Potrebovali sa dostať späť do Jerevanu, ale netušili ako dlho bude trvať, kým sa im podarí zohnať lístky na vlak. Deň, dva, možno aj tri. Nemali sa kde dovtedy podieť, tak nezaváhala a vzala ich k sebe domov. Už bola v dvojizbovom byte sama, tak im voľnú izbu pripravila na prenocovanie. Umožnila im, aby sa okúpali a ponúkla večerou.
Zoznámila som sa s nimi na druhý deň, keď som mamu navštívila.
V ústrety mi vyšla pomerne mladá žena s nezvyčajným účesom, doplneným hrubým vrkočom do pol chrbta.
„Aida,“ predstavila sa a dodala, „ako vo Verdiho opere. A toto je moja dcéra Mária,“ kývla na dievčinu, hanblivo sa zdržiavajúcu v kuchyni.
Vysvitlo, že Aida mala priam príznančné meno pre svoje povolanie, bola učiteľkou hudby. Mária študovala angličtinu a k tomu aj ďalšie jazyky. Aspoň dovtedy, kým v Arménsku nezačala zúriť občianska vojna.
Vylíčili nám nielen jej hrôzy, ale aj svoju existenčnú situáciu. Aida zarábala toľko, že im stačil jej príjem na pár vajec, chlieb, nejaký čaj a divnú kašu, ktorú ukuchtili počas rozprávania aj pre nás s tým, že je to ich špecialita. Nuž, dosť zvláštna a vôbec nie chutná. Im ale pripadala ako lahôdka.
Do Košíc ich zaviala až z Jerevanu potreba utŕžiť zopár korún na blšáku. Sčasti sa im to aj podarilo, tak si ich úzkostlivo strážili, lebo už boli neraz obeťami krádeží a predovšetkým sa chceli vrátiť domov i keď nevedeli, či sa tam dostanú živé. Netuším ako dopadli, lebo napriek sľubu, že dajú o sebe správu, žiadna neprišla.
Košicami, ale aj pomermi na Slovensku boli celé uchvátené, najmä mladučká Mária.
My sme až také nadšené neboli, tak nám vysvetľovali, akú úžasnú slobodu máme, predovšetkým naše ženy.
Keďže som pracovala v ženskom hnutí a čosi som o tom vedela aj z vlastných skúseností, dosť dobre som nechápala o čom hovoria.
Ale keď Mária vyhlásila, že by sa bez rozmýšľania vydala za Slováka, ktorý by sa bol ochotný s ňou oženiť, takmer som onemela.
Tak mi svoje rozhodnutie zdôvodnila svojskými argumentmi. Ak by jej muž zabezpečil viac vajec, prípadne aj kus mäsa, tak by to bolo super. Navyše si všimla, že u nás môže ísť žena so svojim mužom aj von, na ulicu, čo v Arménsku údajne možné nie je. Mária dokonca začula o prípade, že manželia boli spolu v kine. To je predsa fantastické! Čo viac si žena môže želať?
„Mária, ale čo láska? Predsa sa nedá vydať za pár vajec a možnosť ísť do kina!“ zvolala som ohromene.
„Láska? Čo je to vydať sa z lásky? My niečo také doma nepoznáme. Nám predsa vyberú manžela rodičia a nikto nerozmýšľa nad láskou.“
Zhlboka som sa nadýchla. Takže ešte stále to niekde funguje takto.
„Ale môžete nesúhlasiť s výberom...“
„Aké nesúhlasiť? To neexistuje. Rodičov musíme poslúchnuť vždy.“
Takže dobre. Mária ma porazila v debate. Cudzí Slovák, vnútený Armén, čert ako diabol. Potom sú tie vajcia navyše a kino skutočne plus. Najmä ak sú filmy pre niekoho aj duchovná potreba.
Teraz mám neďaleko malý obchodík, ktorý vlastní iná Arménka, ktorá sa tiež vydala na Slovensko. Priviedla aj dospelú dcéru, ktorá z takéhoto manželstva unikla aj s dcérkou v puberte.
V obchodíku ponúka cenovo prístupný tovar, bielizeň, pulóvre, domáce oblečenie a podobné veci. Nie čínske, ale bavlnené väčšinou z Maďarska.
Dcéra mala kaderníctvo, ale bola ochotná upravovať účesy našim ženám za polovičnú cenu ako v iných salónoch. Tak neutiahla platiť za prenájom a zrušila ho.
Vnučka chodí ešte do školy a vo voľnom čase posedáva pri mame alebo babke. Teda posedávala, lebo mama sa už vybrala ďalej do sveta zarobiť nejaký groš, správnejšie euro.
Keď som sa nevyhnutne potrebovala dať ostrihať a nevládala som ešte veľmi chodiť von, dohodli sme sa s dcérou, že ma príde ostrihať domov. Aj sľúbila, aj váhala, napokon sme sa dohodli na termíne, ale čakala som márne. Neprišla a ja som sa dovtípila, že sa bála neznámeho prostredia a možnosti, že ju ktosi udá a bude to mať o to horšie.
Tak sa strihám sama ako viem a tak to aj vyzerá. Ale čo tam po mojom účese, beztak mi vlasy po liekoch vypadali a nedá sa z nich vykúzliť nič poriadne.
Len najstaršia z tejto trojice postáva neustále vonku, pred svojim obchodíkom. Nielen stráži tovar, ktorý počas otváracích hodín vysúva von, ale fajčí jednu cigaretu za druhou. Priznala, že jej spotreba sú aj tri škatuľky denne. Takže čo vo vnútri zarobí, vonku prefajčí,
Keď idem už teraz okolo, zakaždým sa pristavím aspoň na pár slov. O politickej situácii odmieta čo len počuť, nieto sa ešte rozprávať, tak si z nej uťahujem, že vystojí do dlaždíc dieru a ona s trpko pobaveným úsmevom len prikývne.
Krátkymi informáciami mi priznáva dôvod neúmerného fajčenia a už sa jej vôbec nečudujem. Pomáha jej to spamätávať sa z takého duševného otrasu, ktorému rozumiem aj ja. Tým pádom aj množstvu vyfajčených cigariet.
Nedokáže im odolať o to viac, že postáva priamo pred okienkom trafiky, za ktorým posedáva staršia pani poznačená životom tiež. Ako napokon každý, s pribúdajúcimi rokmi stále bohatší repertoár.
Potom cestou domov spomínam na priateľku z mladosti, ktorú manžel doslova uniesol z Leningradu. Ich láska bola mocnejšia ako KGB či čo to tam vtedy mali. Do Moskvy sa ešte dostal ako turista, ale z Moskvy do Leningradu už nemal potrebné papiere. S odvahou rozprávkového princa aj tak vnikol do preplneného vlaku. Bolo však tak dusno, že chcel otvoriť okno, lenže nedalo sa. Sprievodca mu vysvetli, že nelzjá, lebo sú zadebnené doskami a pribité klincami. Keď sa zmohol len na údivom zdvihnuté obočie, dodal, že u nich je to tak, lebo v Sojuze občania nemôžu len tak cestovať kam si zmyslia, potrebujú povolenie, ktoré nie je práve jednoduché dostať. Kam by prišli, keby si hocikto zmyslel ísť kam chce, vliezť do vagónov cez okno a vyliezť kdekoľvek. To by nebol žiadny poriadok, systém.
V Leningrade našiel princ svoju vyvolenú a rovno si to s ňou zamieril bez prípravy na príslušný soviet. A bol taký neústupčivý, že aj dosiahol, že ich na tom soviete obdarili potrebnou pečiatkou.
Tak sa moja priateľka, s ktorou sa nik iný veľký záujem priateliť nemal, ocitla na Slovensku. Aby sa jej návštevy rodičov vyplatili, obetovala na ne vtedy dva razy 17 týždňov materskej dovolenky.
Po čase som spoznala aj jej rodičov. Otec, statný námorný admirál, mama typická rozložitá Ruska s prekrásnou tvárou.
V Leningrade žili v spoločnom byte s inými rodinami, k dispozícii mali včítane dospelej dcéry 14 m2. Manželské lôžko od dcérinho delil len paraván.
Takto by si aj boli nažívali šťastne, nebyť roku 1968.
Neverili sme vlastným očiam, keď sme čítali v Pravde, že jej manžel bol ako zarytý nepriateľ Sovietskeho zväzu vylúčený z KSČ a zaradený ako robotník do tej najhnusnejšej, najviac zamorenej prevádzky.
V tom čase bol už námorný admirál nebohý a mama s nimi žila na Slovensku. Obe deti sa narodili v Leningrade. Prepáčte, viem, že sa menil názov, ale takto sa mi to píše jednoduchšie, aj pripadá zrozumiteľnejšie.
Manžel jedného dňa začal nápadne krívať a o pár týždňov ho skosil nádor na mozgu. Mama umrela na komplikácie ťažkej cukrovky a priateľka mi už len napísala žalostný list aj s dodatkom, že aj jej zistili rakovinu prsníka a výsledok plánovanej operácie je neistý.
To bol aj posledný list, ktorý som od nej dostala.
Takto skončila rusko-slovenská zmiešaná rodina zarytého nepriateľa Sovietskeho zväzu.
Nuž a teraz riešim vnútornú dilemu. Poznám ženu, ktorá je už tretí rok na ulici ako bezdomovkyňa. Mala muža, agresívneho alkoholika a dve deti. Lenže aj stabilnú prácu v zdravotníckom zariadení, tak sa rozviedla. Otec jej detí sa kamsi natrvalo z jej života vyparil, deti dospeli a pobrali sa za prácou do sveta. Osamela v jednoizbovom byte, ale stalo sa jej to, s čím po dlhých odpracovaných rokoch nepočítala. Jednoducho ju prepustili vo veku 57 rokov. Márne chodila, možno aj stále chodí na úrad práce a na ponúkané voľné miesta, lenže výsledok je zakaždým rovnaký, pribudne jej len ďalšia pečiatka.
Z dôvodov platobnej neschopnosti prišla aj o byt. Tak sa cez deň potuluje po meste a hľadá príležitostné akcie v obchodoch, kde ponúkajú kávu na ochutnávku, aby si zahriala boľavý žalúdok. Teší sa, ak sa jej niekde ujde lacná polievka.
V obyčajnej plátennej taške nosí so sebou všetko čo má, teda krížovky, útržky novín s inzerátmi a baterku, lebo jej ukradli aj spacák, na ktorý si ťažko nasporila z dávok v hmotnej núdzi, lebo prespáva kdesi vonku, v prísne tajenej skrýši.
Zabudla som, že si dokázala nasporiť aj na okuliare asi za 5 eur, aby mohla tie inzeráty aj prečítať a lúštiť krížovky, kým sa nevyľudní okolité priestranstvo, aby mohla zaspať s akým-takým pocitom istoty.
Nohy ju síce nesú len sťažka, už sa jej krivia od bolestí, lebo kĺby má podchladené od zimy.
Mohla by síce dostávať navyše nejaký príspevok na bývanie, ale to by musela mať aj adresu s potvrdeným pobytom. Ešte najmenej päť rokov ju mať nebude, ak sa nestane nejaký zázrak, lebo až vtedy získa nárok na „zaslúžený“ dôchodok.
Zakaždým, keď sa vo svojom miniatúrnom príbytku ukladám do postele spať a zakryjem perinou, mi blysne v hlave myšlienka na ňu, kam sa asi tak ukladá ona a či sa má čím prikryť.
Viem, že sa ma to netýka, môžem sa na to vykašľať, len problém je práve v tom, že nemôžem.
Lebo zrejme nie som normálna, ako to o mne mnohí tvrdia.
Tak hútam: mám k dispozícii voľnú pivničku, našla by sa aj váľanda. I čosi na prikrytie. Neprekážalo by mi, skôr naopak, rada by som jej umožnila, aby sa mohla v mojom sprchovacom kúte osprchovať, na plynovej dvojplatničke navariť nielen kávu či čaj, ale aj teplú polievku. Hoci aj z vrecúška alebo kocky.
Možno by som aj sama lepšie usínala.
Na Veľkú noc som bola úplne sama a dochádzali mi cigarety, tak som sa vybrala do nevľúdneho počasia von, nejaké si zohnať. Nablízku bolo všetko zatvorené, len akýsi prízemný bar bol otvorený. Voška som, ale nestačila som sa ani rozhliadnuť, už ku mne skočil ako dravá šelma muž, možno majiteľ, neznámeho pôvodu. Jeho gestikulácia a blesky šľahajúce z očí naznačovali skôr južanský, možno balkánsky temperament. Na môj záujem o cigarety vyceril zuby a zavrčal, že nedrží. Tak som radšej rýchlo vypadla.
Po sídliskových chodníkoch v ten sviatočný deň kráčali len ojedinelí chodci. Nasmerovali ma však do vedľajšej štvrte, kde by malo byť čosi otvorené. Tak som sa odhodlala tú vzdialenosť zdolať. Uprostred chodníka stála skupinka mužov, až tí mi ochotne ukázali správne miesto.
Ako som sa vracala späť, potrebovala som si oddýchnuť, tak som sa pri tých mužoch pristavila ešte raz. S úsmevom ma vyzvali, aby som sa k nim pokojne pridala, že im moja spoločnosť vôbec neprekáža. Tak sme sa dali do reči.
Áno, boli to tiež bezdomovci. Najmä jeden z nich, bol aj najprístupnejší, sa mi priznal, že prišiel o byt preto, lebo strávil rok vo väzení za pár deliktov. Hneď mi zaplo, že to nemohli byť závažné zločiny, ak za sériu odsedel rok. Ale vrátiť sa už nemal kam.
Jeho priezračne belasé oči by skôr svedčali svätcovi, ako zločincovi. Keby bol oholený, primerané oháknutý a mal ošetrený chrup, bol by to celkom príťažlivý muž.
Vysvitlo, že sú to murári, ktorí už majú dohodnutú prácu na nejakej stavbe, len čakajú kým sa počasie umúdri natoľko, aby sa mohlo začať robiť. Potom snáď budú mať aj nejakú unimobunku.
„Všimli ste si, pani, že svet sa mení? Pánbožko, Ježiško alebo kto je tam hore, obracia ešte aj jar na zimu. Aj nový pápež všetko mení. Už toto onedlho skončí,“ snívali s nádejou. „V Latinskej Amerike už našli tretiu cestu,“ výraz ich tvárí pripomínal da Vinciho Monu Lízu.
Vôbec neboli zatrpknutí, nesťažovali sa. Evidentne sa tešili na robotu. Tak trpezlivo vyčkávali kým zmizne sneh definitívne a prepukne po dlhej zime konečne jar.
Sú predsa celé dni vonku, tak sú aj s počasím lepšie zohratí.
„Odkiaľ máte také informácie?“ nedalo mi.
„Ále“, máchli rukou, „chodíme čítať kade-tade noviny, tak vieme čo sa deje vo svete.“
Koľko ľudí čumí celé dni do debny a nedovtípi sa, pomyslela som si s obdivom. Tak som si neodpustila: „Ste múdrejší ako mnohí iní, ktorých poznám.“
Nasledoval opäť len ten úsmev z Louvre.
Napriek tomu, že ich reálna skúsenosť je taká, že musia celé dni stáť uprostred toho chodníka, aby potom na noc kamsi zaliezli.
Bolia ich od toho postávania kĺby tiež, ale ak sa oprú o stenu domu, odoženú ich majitelia.
Pár krokov opodiaľ boli prázdne lavičky. Ale z tých ich vraj odoženú policajti. A ak stoja uprostred chodníka, tak sa im okoloidúci zoširoka so šomraním a nelichotivými poznámkami vyhýbajú, azda z obavy, aby sa čímsi nenakazili alebo nenachytali blchy.
Znovu som si spomenula, ako nám po vojne chodievali v škole pravidelne vyčesávať z vlasov vši špeciálnymi hrebeňmi.
To, čo mi hovorili, mi pripadalo horšie ako samotka v base, ale oni vedeli svoje, ale porovnávať som nemohla, lebo vo väzení som ešte nebola dokonca ani na návšteve.
Takže čo teraz s dilemou v mojej rozpoltenej mysli?
Mám či nemám právo, s ohľadom na najbližšie okolie, ponúknuť prázdnu, nepotrebnú, ale relatívne bezpečnú pivnicu nešťastnej žene, bezdomovkyni, keď sa práve vyvíja úsilie zabezpečiť odolnejšie mreže, aby sa nejakí bezdomovci neusalašili ani náhodou v spoločných pivniciach?
