Ponúkam vám voľné asociácie, ktoré sa v priebehu jej sledovania odvíjali v mojom, zdôrazňujem, ženskom mozgu, pretože je známe a vedecky dokázané, že ženské a mužské mozgy sú dosť odlišné a fungujú na iných princípoch.
Účastníci sa prikláňali skôr k názoru, že život vzniká už v okamihu spojenia sa mužskej spermie so ženským vajíčkom a tak interrupcia, ako násilné ukončenie života, znamená v skutočnosti vraždu potenciálneho človeka, ktorému bolo uprené právo sa narodiť. Ako taká je teda neetická a predstaviteľ religióznej vedeckej obce ju odmietal a to bez ohľadu na dĺžku trvania tehotenstva.
Postupne sa dostali k problému klonovania. Či je alebo nie je etické. Aké sú možnosti jeho prínosu pre ľudstvo a hrozba jeho zneužitia. Ani v tomto bode nebol pohľad na vec jednoznačný. Otázka bola stavaná v zmysle či je klon z použitej zygoty, teda vajíčka spojeného so spermiou, eticky prijateľný na klonovanie. Opatrne bola nadhodená možnosť použitia klonu, vypestovaného, ako páni názorne uviedli, z odobratia, napríklad, bunky z ich kože. Tým by vznikol eticky vhodnejší spôsob klonovania a prítomní by boli, opäť názorne, bezo sporu biologickými otcami a mohli si naklonovať vlastných biologických potomkov. A to nie jedného, ale hneď celé armády potomkov.
Pripomeňme si, že diskutujúci boli mužského pohlavia a ako takí majú k armádam blízko.
Problém s etikou klonovania by aj bol býval týmto vyriešený, ale mal jeden háčik a to dosť podstatný. Aby sa dal realizovať, boli by nevyhnutne potrebné maternice, ktoré by ich klony vynosili a porodili.
Na armádu biologických potomkov by tak bola potrebná armáda použiteľných materníc.
Nikoho z hlboko sa zamýšľajúcich prítomných ani náhodou nenapadlo zafilozofovať si o tom, že nositeľky týchto materníc by boli ženy, ktoré by museli dosiahnuť určitý stupeň zrelosti, teda prežiť niekoľko rokov čakania, aby mohli poslúžiť na daný účel a po pôrode biologických naklonovaných jedincov žiť nejakým spôsobom ďalej. Ako, s tým si páni hlavu nelámali. Ani s tým, čo by takéto tehotenstvo spravilo s hormonálnym systémom majiteliek materníc a aký by bol ich emočný vzťah k potomkom, porodeným nie práve príjemným spôsobom. Možno by aj bolo etické ich po použití fyzicky zlikvidovať ako odpad. Veď sa ani slovkom nezmienili o tom, že aj ženský život je život ľudský a ako taký má právo byť chránený.
Až tak hlboko ich vedecké myslenie ani náboženské cítenie nekleslo.
Ešteže prešli na otázku transplantácií. Sú či nie sú etické?
Áno aj nie, pre aj proti, ale v podstate sa zhodli, že sa môžu považovať za moderné technológie liečebných metód. Tým pádom aj za etické.
Dobre, v poriadku, keď už je mužské uvažovanie takéto, čo keby si dali páni vedci tú námahu a vymysleli moderné technológie na výrobu umelých materníc? Je predsa známe, že akonáhle sa mali muži začať podieľať na prácach, považovaných dovtedy za ženské, vymysleli mechanizmy na ich uľahčenie.
Ale čo keby potom nastali ďalšie problémy s etikou? No a čo? Aspoň by mali tému na ďalšiu fundovanú diskusiu.
Istá hodne stará pani sa ma spýtala, či som si všimla, že na našom území už dávno nebola vojna.
Nepochopila som hneď ako to myslí, tak spresnila, že muži už nevedia čo so sebou.
Múdra žena s bystrým postrehom.
Nuž ak nevedia, tak by si mohli, napríklad, vyrobiť umelé maternice hoci aj do zásoby, na prípadnú tretiu svetovú. Alebo ešte lepšie na vojenské invázie do vesmíru, ak by im už bola naša matička Zem príliš malá.
A problém by bol eticky vyriešený.
Teraz majú zase nezmyselné problémy v krajine, o ktorej som si pestovala ilúziu, že je pomerne vyspelá. Či a za akých podmienok povoliť interrupcie v prípadoch, kedy je ohrozený život ženy.
A to žijeme v 21. storočí!
Je nad moje schopnosti si čo i len predstaviť parlament a priebeh diskusie, zvažovanie návrhov pre a proti a ich argumentačné podloženia. A ich schvaľovanie a hlasovanie.
Priam mi je z toho nevoľno.
Miesto toho sa mi vynára predstava nádhernej, rodiacej jablone, ktorej jedno jabĺčko obsahuje aj jadierko, z ktorého sa môže zakoreniť a vyrásť perspektívne nová jabloň. A tá by zarodila ďalšie jabĺčka.
Značná časť úrody jabloní je určená na konzum a len menšia na dopestovanie ďalších jabloní. Každý dobrý ovocinár by pestoval predovšetkým jabloň. Ak by boli jej konáre príliš obťažkané plodmi, tak by časť z nich pooberal, aby sa tie konáre nepolámali alebo by ich aspoň podoprel, aby ich chránil a v prípade, že by sa príliš rozrástli, tak by ich orezal. Jabĺčka, ktoré by boli poškodené, nahlodané červami, by odhnili aj samé a opadali. Potom by ich spod stromu pozbieral a hodil do kompostu. Ale určite by nikdy kvôli jednému jadierku, z ktorého potenciálne môže vyrásť nový strom, nevyťal celú jabloň. Lenže to je ovocinár. Pozná prírodné zákony a koná v ich súlade.
My, ľudia, sme sa už neraz pasovali za múdrejších, ako je samotná príroda. Tak sa len v našich hlavách mohli zrodiť rôzne náboženské predsudky, kvázi etické a filozofické problémy, presvedčenie o mužskej nadradenosti, ktorú vnímajú za takú samozrejmú, že si ju ani neuvedomujú a nepripúšťajú a iné anomálie.
Len hlboko zdeformované myslenie môže zabúdať na to, že žena je tiež ľudský tvor a má prinajmenšom rovnaké právo na šancu prežiť vlastný život ako plod.
A kto by o tomto jej práve rozhodoval?
S veľkou pravdepodobnosťou prevažne muži, lebo väčšinou sa podieľajú na tvorbe zákonov, a v samotnej katolíckej cirkvi je ženám upieraná akákoľvek rovnocennosť. Nepripúšťajú žiadnu pochybnosť o tom, že ich Boh by mohol byť aj iného pohlavia ako mužského, žena nefiguruje ani v najsvätejšej trojici, len Otec, Syn a Duch svätý. Ak aj uznávajú Pannu Máriu, tak len ako ženu – matku, bohorodičku, trpiteľku, sedembolestnú, čiže je všetko jasné. Ako matka, ktorá porodila Božieho syna, do Najsvätejšej trojice, čiže symbolickej božskej rodiny, nepatrí. V katolíckej cirkvi niet pre ňu miesta na vykonávanie kňazského povolania, už tobôž nie na zastávanie vyšších hodností v hierarchii. Iba ak sa utiahnuť kamsi do kláštora, nanajvýš do cirkevnej školy a podobnej inštitúcie a uznanie môže dosiahnuť, ak sa obetuje obdobným spôsobom ako matka Tereza.
Potom sa nečudujme, ak katolícka cirkev v súčasnosti prechádza škandálmi a otriasa sa v základoch, ak je už v samotnom princípe založená na takýchto amorálnych, zvrhlých pravidlách, ktorými mužský šovinizmus diktuje náboženské presvedčenie.
O to je smutnejšie, ak sú takto zaslepené aj veriace ženy.
Obdobným problémom sú aj úsilia homosexuálov za uznanie ich práv na uzatváranie manželstiev. A to v čase, kedy heterosexuálne manželstvá strácajú svoje opodstatnenie a húfne sa rozpadávajú alebo vôbec neuzatvárajú.
Svedčí to len o tom, že homosexuáli boli doposiaľ, ako menšina, utláčaní viac, takže dostať sa na stupeň, z ktorého heterosexuáli už vystupujú vyššie, znamená pre nich ešte stále určitý pokrok.
Lenže problém je opäť celkom inde.
Manželstvá ako inštitúcie, vznikli preto, aby chránili rodinu v časoch, kedy bol jej živiteľom, ochrancom, aj zástupcom pri podieľaní sa na riešení vecí verejných muž, otec, manžel, prípadne iný mužský člen rodiny. Manželstvá ako také, mali za úlohu aj zákonne podporovať takúto rodinu a keďže ženy neboli živiteľky, tak ich bolo treba po úmrtí partnera existenčne zabezpečiť miesto neho aj patričnými zákonmi.
Akonáhle sa ženy stávali aj živiteľkami, a sme svedkami, že čoraz viac aj úspešnými, začali byť schopné sa postarať nielen o seba, ale aj o potomstvo aj vlastným pričinením a schopnosťami, manželstvo pomaly ale isto stráca svoje odôvodnenie.
Zatiaľ však ešte stále platia akési úradné papiere, pečiatky a zákony, ktoré sa už síce postupne prekonávajú, ale pomerne zdĺhavo a ťažko sa presadzujú a akceptujú. Čo je len formálna stránka veci a nemá nič spoločné so skutočnou hĺbkou emočných väzieb.
Problém homosexuálnych manželstiev tkvie teda v tomto. V zákonoch. A ich transformácia na prijateľnejšie aj pre nich je ťažšia, ako spečatiť vzťah dvoch ľudí za pár minút úradným dokladom a dostať ho aj po stránke vzájomného zabezpečenia sa do normálnej roviny.
Nie je to síce môj problém, ale poznám homosexuálne páry, ktoré majú medzi sebou vypestovaný taký silný vzťah, na ktorý majú právo, že chcú aj spolu žiť. Tak si zadovážia spoločné bývanie, berú si hypotéky, ktoré splácajú s rizikom, že po zániku vzťahu dediť bude ktosi iný a ten z partnerov, ktorí zostane sám, možno príde aj o čestne nadobudnutú strechu nad hlavou, aj o vložené úsilie.
Nie som až taká znalá problematiky a študovať ju podrobne momentálne nemám dôvod, ani čas, ale zrejme nejaké zmluvy nestačia. Preto tak vehementne začínajú homosexuáli bojovať za uzákonenie ich manželstiev. Lenže ako riešenie to považujem za skrat.
Pritom pravda je taká, že ich manželstvá nie sú opodstatnené. Skutočne netvoria a nemôžu tvoriť rodinu, iba ak by si prisvojili nejaké dieťa alebo deti, čo sa im tiež veľmi neumožňuje.
Takže osvietená spoločnosť by mala zahodiť predsudky a dať si tú námahu, aby aj takéto zväzky zahrnula a ošetrila starostlivo zváženými zákonmi. Myslím si, že by homosexuáli prestali bojovať o uzákonenie ich vzťahov ako manželských a tým by sa aj vyrovnali súčasným trendom prejavujúcich sa v manželstvách alebo partnerstvách heterosexuálov.
Argumentácie, že nie je morálne alebo vhodné, aby takéto páry vychovávali aj potomstvo, ktoré splodiť nemôžu, v žiadnom prípade neobstoja. Nikto sa predsa nepozastavuje ba považuje skôr za morálne, ak sa výchovy sirôt alebo inak opustených detí ujmú ženy z rodiny a poznám aj prípady, kedy aj muži vychovávali takéto potomstvo. Lenže boli to zvyčajne staré matky, tety, staršie sestry, či dedovia so synmi, čiže príslušníci pokrvnej rodiny, tak sa nad tým nikto nepozastavoval tak, ako v prípade ešte stále škandalizovaných homosexuálov.
Ako keby neboli v prvom rade tiež ľuďmi, ale len akýmisi sexuálne zvrhlými a sexom posadnutými anomáliami prírody.
Ak matka príroda pripustila, aby medzi nami žili aj takíto jedinci, určite na to mala pádne dôvody.
Tak by sme im nemali život strpčovať a obmedzovať predsudkami, škrupuľami a rôznymi byrokratickými praktikami.
