Mala som si tak možnosť overiť, že platí: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva!
Keď som ich slušne oslovila, poprosila, považovala ich celkom samozrejme za rovnocenných ľudí, vysvetlila, prečo im nemôžem niečo dať, ak sa pokúšali drankať, pochopili a viac neobťažovali.
Aj mňa znepokojuje vzrastajúce napätie a averzia voči Rómom, ktorá sa zo dňa na deň stupňuje. Preto si opäť pálim prsty a pokúšam sa sformulovať prečo mám na riešenie tohto problému celkom iný názor, ako mnohí iní.
Pokúsim sa položiť otázku naopak.
Myslíme si, že sú Rómovia, ktorí žijú v otrasných podmienkach, či už v osadách alebo na tom povestnom Luníku IX, alebo tí, ktorí sa aj pokúšajú nájsť si prácu, prípadne berú rôzne sociálne dávky a v súčasnosti sa už musia cítiť aj dosť ohrození, medzi nami spokojní?
Dovolím si tvrdiť, že nie.
Stačí sa trochu pozrieť späť do histórie a zistíme, že pochádzajú kdesi z Ázie, pravdepodobne z Indie a rozšírili sa nielen po celej Európe, ale aj Afrike, dokonca v zámorských krajinách.
Lenže kto už nepochádza z Ázie, ktorá sa považuje za kolísku ľudskej civilizácie?
Žili kočovným, polokočovným, ale aj usadlým spôsobom života, najmä ako remeselníci. Známi boli kováči, ale najmä hudobníci.
V priebehu stáročí, ako sa postupne usadzovali, sa prejavovali snahy o ich asimiláciu s obyvateľstvom krajín, v ktorých sa usadzovali. Prijímali aj jeho vierovyznanie.
V rôznych obdobiach a na rozličných územiach boli tiež prijímaní nerovnako.
Rok 1427, keď ich parížsky arcibiskup exkomunikoval z cirkvi, mal za následok začiatok ich štyri a pol storočia trvajúcej krutej diskriminácie.
V roku 1958 im bolo zo zákona zabránené kočovať a povinne sa usadiť.
Neustále boli vyvíjané snahy o ich prevýchovu, zavedenie povinnej školskej dochádzky, ale vznikom poľnohospodárskych družstiev zanikli sezónne práce a tým aj ich tradičný spôsob obživy.
Ich situácia sa začala postupne riešiť rôznymi sociálnymi dávkami.
Ich kultúra, zvyky boli zaznávané, doposiaľ, napriek Európskej charte menšinových jazykov, nie je ich jazyk kodifikovaný.
Celé ich dejiny sú plné prenasledovania až pokusov o ich vyhladenie, napríklad aj v nacistických koncentračných táboroch, ale aj na území bývalého Slovenského štátu, na základe teórie o menejcennosti rasy.
Rôzne pokusy o riešenie ich postavenia však prinášalo len zhoršovanie ich životnej úrovne ale paradoxne zvyšovanie pôrodnosti.
Zatiaľ nikto nemá skutočne reálnu koncepciu, ktorá by riešila rómsku otázku. Všetky pokusy sú dielčie, nekomplexné, prakticky neriešiace základné problémy.
Som presvedčená, že nie je v moci žiadnej vlády, tento problém vyriešiť k spokojnosti ako majoritného obyvateľstva, tak ani samotných Rómov.
Určite ním nie je ani vzrastajúci rasizmus a protirómske nálady obyvateľstva v štátoch, na území ktorých Rómovia žijú.
Ani u nás nie.
Tieto sa stupňujú úmerne so zhoršujúcou sa životnou úrovňou obyvateľstva vôbec, neustále rastúcou nezamestnanosťou, explóziou hroziacich exekúcií, sťažovaním podmienok malých a stredných podnikateľov, enormným tlakom na rôzne sociálne dávky, ktorý sa stáva nezvládnuteľným, znižovaním kvality tovarov a služieb, zvyšovaním cien, krízou v zdravotníctve, školstve, atď.
Tento tlak už začína byť taký neúnosný, že sa stupňuje u obyvateľstva agresivita a tá sa do značnej miery začína prejavovať práve voči Rómom, ale aj ostatným národnostným menšinám. Vyvoláva to rôzne extrémistické, rasistické, nacionalistické vášne, ktoré málokedy majú pozitívne a humánne ciele o tolerancii ani nehovoriac.
Pri štúdiu podkladov som nenašla vhodný priestor na riešenie rómskej problematiky v štruktúrach EÚ, aj keď sa vôbec nepovažujem za expertku.
Napokon Rómovia žijú aj mimo Európskej únie, takže túto otázku by mala riešiť Organizácia spojených národov v rámci svojich cieľov, vytýčených do roku 2015.
V Austrálii sú v súčasnosti tendencie prinútiť neprispôsobivých prisťahovalcov vrátiť sa späť do krajín, z ktorých sa prisťahovali.
Keďže Rómovia sa nemajú kam vrátiť, bolo by im potrebné vyčleniť vhodné neobývané územie, ktoré by mohli slobodne a dobrovoľne, bez násilného tlaku, osídliť.
Na podobnej báze, ako vznikol po vojne Izrael.
Na takéto radikálne riešenie by malo byť vypísané všerómske referendum.
Možnosť odchodu na určené územie by mala byť hlavnou otázkou referenda.
Tým, ktorí by sa rozhodli pre vlastné územie, by mala byť poskytnutá pomoc pri presídľovaní.
Tým, ktorí by sa rozhodli zostať v štátoch, kde v súčasnosti žijú a sú ich občanmi, by sa vypracovali zmenené sociálne programy, ale totožné s programami pre väčšinové obyvateľstvo.
Bolo by potrebné nevyhnutne vytvoriť komisie pozostávajúce z expertov, najlepšie aj so zastúpením rómskych predstaviteľov, ktorí by vypracovali návrhy na zásadne zmenené sociálne programy, záväzné pre všetkých obyvateľov daného štátu, bez výnimky.
Striktne by sa mala dodržiavať zásada rovnakých práv, ale aj rovnakých povinností.
Nad dodržiavaním rovnakých práv, ale aj povinností, by mal v každom štáte dohliadať špeciálny, za týmto účelom zriadený, orgán.
Tí Rómovia, ktorí by sa rozhodli pre nový domov, by si v ňom mali rozhodovať o svojej budúcnosti sami. Podľa svojich tradícií, kultúry, s používaním vlastného jazyka a riadenia, aké by si sami zvolili.
Mali by byť zrovnoprávnení s ostatnými členskými štátmi OSN.
Majú na to v súčasnosti už dosť vzdelaných, kvalifikovaných ľudí z vlastných radov.
Ak by sa chceli izolovať, bola by to vec ich rozhodnutia.
Nájsť pre Rómov vhodné územie, teda budúcu vlasť, by mala OSN.
Iné riešenie rómskej problematiky nevidím.
Kto má iné návrhy, nech sa zapojí do otvorenej diskusie.
