Iste, boli medzi nami v živote určité rozdiely.
Ona odučila všetky roky na základnej škole vo svojom rodisku, učila denne možno päť, šesť hodín a cesta jej trvala pár minút, bez tlačenice, skôr len prechádzka.
Ja som striedavo pracovala v rôznych zamestnaniach, aj s prestávkami kvôli vážnemu ochoreniu syna, ktorý nemohol chodiť do detských zariadení a bol uznaný za dieťa so zmeneným zdravotným stavom.
Do prvého zamestnania som nastúpila o tri roky mladšia, pretože som o toľko skôr zmaturovala. Pracovala som aj v hutníckych závodoch, v trojzmennej prevádzke + dve hodiny dochádzky navyše.
Trvalé a perspektívne zamestnanie som si nemohla nájsť aj preto, lebo som bola vyškrtnutá z KSČ.
Bola som uznaná za čiastočne invalidnú pomerne mladá, ale napriek tomu som pracovala spočiatku na čiastočný úväzok, ale keď sa mi naskytla príležitosť, prijala som ponuku pracovať na celý. Takže mi mali z čoho vypočítať zo zákona vyplývajúcu výšku plného invalidného dôchodku. Ten sa rokmi valorizoval a zmenil na starobný.
Ľudské osudy sú rôzne a tak som jej miesto dohadovania sa, radšej porozprávala nasledovný príbeh, akých je v meste asi viacej, ale na vidieku o nich vedia azda len z počutia, prípadne televízie:
Lanského roku som bola na tom zdravotne tak zle, že som vládala práve tak vyjsť si posedieť na lavičku pred našim vchodom. Za krstnou matkou, ktorá bývala u detí v štvorizbovom byte, občas prichádzala bezdomovkyňa Anička. Príbuzní sa jej stránili, ani krstná matka sa veľmi neodvážila zísť dolu, keď ju videla. Tak sme zopár razy zostali samé a rozprávali sa aj do noci.
Bola chudulinká, drobná, nohy trošku vykrivené, boleli ju kĺby z prechladnutia, ako tak spávala nevedno kde. Svoju skrýšu neprezradila ani mne. Čo tam mala ukryté, jej ukradli, radšej ju tajila. Prišla tak už o spacák, deky a iné veci, pre život vonku až príliš dôležité. A tak celý svoj „majetok“ nosila so sebou v taške. Prevažne to boli doklady, krížovky a baterka, ktorou si pri ich lúštení svietila, lebo sa neodvážila zaspať skôr, kým neutíchlo všetko navôkol. A mobil. Pre každý prípad. Z dávky v hmotnej núdzi minimálne množstvo jedla, lebo už mala zdroj, kde si mohla lacno dopriať aspoň teplú polievku. Niekedy sa jej podarilo ešte aj usporiť na liek, ktorý jej aspoň sčasti zmiernil žalúdočné ťažkosti a bolesti kĺbov. Dokonca si kúpila lacné okuliare za nejaké tri eurá, aby videla na krížovky ale najmä mohla sledovať inzeráty, ktoré by jej mohli pomôcť nájsť východisko z tejto situácie. Mala ich takmer plnú tašku. Odhodené noviny, vytrhnuté stránky. Ukázala mi aj preukaz z Úradu práce a v ňom samé pečiatky, ktorými jej potvrdzovali, že sa bola zaujímať o ponúknutú pracovnú príležitosť. Ale nikde ju už neprijali, lebo mala 57 rokov. Do dosiahnutia dôchodkového veku, teda ešte ďalších 5 rokov, sa jej nečrtala takmer žiadna nádej na zmenu. Nejaká známa jej, za výpomoc pri ťažších prácach, dovolila príležitostne sa osprchovať a preobliecť. Ale keď jej bola zima, nemala si kde dať ani zovrieť vodu na čaj. Občasnú kávu vypila iba ak natrafila v niektorom väčšom obchode na ochutnávku.
Keď sa v lúčoch zapadajúceho slnka vyhrieval na parapete môj miláčika, kocúrik Pompo, ktorý mi v mojej samote robí spoločnosť, s láskou rozprávala o ježkovi, ktorý popri nej v noci funí.
Anička bola na podiv dosť rozhľadená, vyjadrovala sa kultivovane a zachovala si aj kus hrdosti. Ak som jej ponúkla trochu jedla na plastovej tácke, s vďakou prijala. Ale ak jej chcel niekto dať čosi, čo mienil vhodiť do kontajnera, slušne ale rázne odmietla.
O svojom predchádzajúcom živote mi rozprávala, že mala manžela alkoholika, ktorý ju tak týral, že sa bola nútená s ním rozviesť. S dvomi deťmi tak zostala sama. Deti vyrástli a rozpŕchli sa do sveta. Syn do zahraničia a dcéra s dieťaťom žije v jednoizbovom byte svojho druha, ktorý je podobný tyran ako bol jej otec, tak nemá odvahu priviesť k nemu ešte aj matku. Vie, že by rýchlo skončila rovnako. Pobiede sa zmohla na to, že jej zaobstarala spomínaný spacák, o ktorý Anička vzápätí prišla. Do svojich päťdesiatich piatich rokov pracovala v nemocnici ako sanitárka. Vtedy ju ako prebytočnú prepustili. Už síce bývala v jednoizbovom byte, ale z podpory v nezamestnanosti aj tak nezvládala uhrádzať všetky platby, kým ich od nej nezačali vymáhať súdnou cestou. Súd jej určil mesačné splátky, aj na splatenie dlhov. To už nemala vôbec z čoho. Nariadili exekúciu. A tak jedného dňa prišla domov, ale byt bol zapečatený a ona sa ocitla na ulici.
Sociálny odbor jej síce ponúkal prístrešie, ale v rozpadávajúcom sa bloku, bez okien a dverí, na povestnom Luníku IX. Túto pomoc odmietla, radšej prespávala vo svojej skrýši a cez deň chodila kade-tade po meste.
Prišla jeseň, blížila sa zima. Stále dúfala, že nájde nejaké prístrešie. Sesternica mi dala starý kožuch po nebohej mame, ktorý mi bol úzky, ale Anička so svojou postavičkou by sa bola mohla do neho pokojne zababušiť aspoň v noci. Nechcela si ho zobrať hneď, že ho nemá kde dať a vonku jej ho niekto ukradne. Dohodli sme sa, že jej ho dovtedy odložím, hoci aj mne zavadzal.
Lenže Anička sa viac neukázala, pre kožuch si neprišla.
Zima bola krutá, neviem či ju vôbec prežila.
„Vieš aká som bola šťastná, keď som hľadela za Aničkou ako sa stráca v tme a ja som vošla do svojej miniatúrnej garsónky, v ktorej mám všetko, čo k životu potrebujem a dôchodok skoro 300 eur?“, položila som otázku príbuznej.
„Skús sa pozerať na život z tejto stránky a ver mi, že budeš spokojnejšia.“
Ale ona už len zamyslene mlčala.
