Žena, ktorej manžel zarobené peniaze odovzdával, sa nemala vážnejší dôvod na neho sťažovať.
Ak neodovzdával, ženy sa sťažovali svojim matkám, ale na pomoc si častejšie privolávali svokry, manželove babky, či iné staršie príslušníčky jeho rodiny. Tie vedeli svoje, tak sa usilovali o nápravu.
Poctiví muži si medzi kolegami či priateľmi vyslúžili posmech za to, že robia domu stojku, tak sa naučili pred manželkami aspoň časť bočných príjmov tajiť, aby neboli znemožnení v chlapskej spoločnosti.
Ženy, ktoré mali zmysel pre spravodlivosť, vydeľovali časť z rodinného rozpočtu ako vreckové pre muža, tak aj pre staršie potomstvo. Dokonca nejaký symbolický peniažtek dostávali aj menšie deti. Zo zvyšku potom hospodárili.
Poznala som však také ženy, ktoré kupovali a vydeľovali manželovi nielen cigarety, ale aj denne 5 korún na desiatu. Ak chcel, aby mu zvýšilo na pivo, musel si v bufete kúpiť o to menej salámy a rožkov.
Poznala som mužov, ktorí odmietali ísť do mesta na nákup, pre ktorý ich poslala manželka, z obavy, že stretnú bývalého spolužiaka, priateľa z mladosti, či kolegu, ktorý ich pozve na pivo a nebudú mať za čo vrátiť, lebo žena z neho vytrasie všetky drobné, ktoré mu po odovzdaní účtu mali z nákupu zostať. Nechceli riskovať domácu škriepku. Všetci ich považovali za chudákov, ktorí sú doma pod papučou.
Isteže ten, kto si prácou niečo zarobí, má právo na tieto peniaze. Ak je však otcom rodiny, nesmie zabúdať na práva svojich detí na zabezpečenie ich základných potrieb.
To sa často stávalo, najmä v rodinách alkoholikov, ktoré sú na Slovensku takmer pravidlom, preto bývali ženy v tomto solidárne.
Plietli tým však bič samy na seba.
Ak sa im nedarilo s peniazmi vyjsť, tak uťahovali rozpočet na vlastný úkor. Za výchovu detí, starostlivosť o domácnosť, aj prácu v zamestnaní, teda trojnásobnú záťaž, im nezostávalo neraz nič na vlastné potreby.
Aj v našej rodine prevládal podobný model gazdovania.
Manžel mi odovzdával výplatnú pásku, aj peniaze. Z tých som okamžite vydelila vreckové každému a zo zvyšku som látala a plátala ako sa dalo.
Jasné, že aj manžel mal tajný fond. Dokonca som sa v krízových chvíľach naň trochu aj spoliehala, lebo ak už inak nešlo, čosi mi z neho dal.
Spoločnú starosť o rodinný rozpočet striktne odmietal. Krivdilo sa mi, bolo to ďalšie bremeno navyše pre mňa. Na môj úkor. Lebo ak som sa chcela vyhnúť sporom, tak som mínusy tajila a ukracovala seba. Ja som si tajné fondy netvorila, nemalo to žiadny zmysel, ak som mala prehľad o peniazoch a zodpovednosť za ne len ja.
Myslím si, že na tomto princípe ekonomického fungovania rodín, v ktorých bolo automaticky počítané s príjmami oboch manželov, začali rodiny krachovať a manželstvá sa rozvádzať.
Čoraz častejšie počúvam, že v súčasnosti býva bežné, že má každý z manželov vlastný účet, aj platobnú kartu. Potom je však čoraz menší dôvod na to, aby sa zväzky mužov a žien pečatili manželstvom, ktoré dáva isté zákonné záruky na vzájomné zabezpečenie.
Vo voľných vzťahoch však ženy – matky, riskujú viac ako otcovia. Muži dieťa splodia a zvyčajne naň platia výživné. Žena však znáša popri zabezpečení príjmu aj nepohodu tehotenstiev. Obzvlášť sú zraniteľné v čase pôrodu, dojčenia a náročnej starostlivosti o batoľatá. Neraz tieto povinnosti vzájomne kolidujú a sú situácie v živote, kedy sa vôbec nedajú skĺbiť. Vtedy je pre zodpovednú ženu veľmi ťažké nájsť primerané riešenie. Býva ňou pomoc vlastnej rodiny, nárok na nejaké sociálne dávky. Stále je však otcov, ktorí v taký čas považujú za svoju povinnosť pomôcť, menšina. Neraz už majú inú rodinu a ďalšie deti v nej. Prípadne uprednostnia egoisticky vlastnú slobodu. Aj pôvodná vlastná rodina ženy býva často v kríze alebo je tiež rozpadnutá.
Za jedno som však spôsobu, akým sme hospodárili my, vďačná. Mala som prehľad o našich príjmoch, aj výdavkoch a bola tak nútená riešiť zdanlivo aj bezvýchodiskové situácie.
Hľadať všetky možné rezervy.
Priznám sa, že som začala používať slogan z evanjelia, ktorý sa mi osvedčil tak, že som mu priam verila. „Tak ako pánboh živí vtáctvo nebeské a ľalie poľné...“ Tak som naň klikla v mojom mozgu a skutočne to vždy nejako dopadlo a fungovali sme ďalej. Bolo to v čase, kedy ešte počítače neboli.
Odporúčam použiť čosi podobné skôr v extrémnych prípadoch a nespoliehať sa naň bežne. Radšej sami na seba.
Žijeme ťažkú, zložitú dobu. Nastal všeobecný úpadok morálky. Prevládol trend bezohľadne získavať za každú cenu. Podnikanie sa stalo všeobecne preferovaným spôsobom života. Je to badateľné vo všetkých oblastiach. V hospodárstve, službách, zdravotníctve, kultúre, cirkvách, športe...
Záujmy zisku, udržania sa nad vodou, sa stali prioritné a začali sa uprednostňovať na úkor sociálne slabších skupín obyvateľstva. Toto však začalo nadobúdať prevahu, preto sme svedkami toho, čo sa deje nielen u nás, ale prakticky na celom svete.
Navyše boli postupne potláčané národné záujmy nad záujmami ekonomicky silnejších národov.
Nastala taká výrazná nerovnováha, že vyháňa ľudí do ulíc a búria sa.
Pritom svet je postavený na zákone zachovania rovnováhy.
Človek je vybavený pudom sebazáchovy, ktorý je dominantný. Preto v ohrození zachraňuje predovšetkým seba.
To platí aj medzi štátmi, národmi, politickými štruktúrami, vlastníckymi záujmami, náboženstvami a ich predstaviteľmi, v samotných rodinách, aj medzi priateľmi.
Čím je niekomu horšie, tým viac od neho aj blízki utekajú. Ak je niekto obetavý, o to viac sa na neho ostatní spoliehajú. Ten, kto je nespokojný sám so sebou, má podvedomú snahu obviniť iného, aby vyrovnal vnútornú bilanciu.
Kedysi sme milovali filmy o nezištnom priateľstve Winnetuoa a Old Shatterhanda. Nielen mládež, ale aj dospelí. Dnes trpko pripúšťame, že to boli len romantické rozprávky.
Sama som sa dostala do ekonomicky neúnosnej situácie. Spočiatku som nechápala v čom tkvie príčina, ak mi každoročne dôchodok valorizujú, moja spotreba je prakticky rovnaká, ale možné ohrozenie je čoraz reálnejšie a väčšie. Tak som začala rozmýšľať, počítať, kontrolovať čoraz dôslednejšie osobný účet, platby a faktúry, podpísané zmluvy, a prišla k pozoruhodnému záveru.
Súčasná realita je taká, že o čo mi ktosi pridá o to viac ma niekto iný oberie. Prinajmenšom sa o to usiluje.
Platí však pritom nepriama úmera.
Niečo mi pribudne, ale to, o čo by som prišla, nie je na rovnakej úrovni, ale sa ani nie pripočítava, ale znásobuje. Zákonite dochádza nielen k stratám, ale ku kolapsom.
Môže sa tak ktosi aj potrhať, aby získal zákazku, predal tovar, zvýšil svoj príjem, ak mu rôzni upíri čoraz bezohľadnejšie vyciciavajú rezervy.
Spočiatku začali doplácať najzraniteľnejšie vrstvy obyvateľstva. Tí, ktorí ešte boli v plusových hodnotách, z nich postupne načierali, až vyčerpali všetko a zachraňovali sa úvermi a zadlžovali.
V tejto hrozivej situácii, sa v pude sebazáchovy, usilujú zachrániť pred katastrofou tí, ktorí sú už, ako sa hovorí, za vodou. Lebo takmer nikto sa nie je ochotný zriecť toho, čo už nadobudol.
Predpokladám, že to bude trvať dlho a stáť nemálo úsilia a dobrej vôle, kým sa ľudstvo z tohto marazmu vymotá a priblíži sa k rovnovážnemu stavu.
Lebo ideál neexistuje.
Preto som aj ja začala pracovať viac s mojimi mínusovými hodnotami. Vyžaduje to veľa úsilia, ale prichádzam na to, že sa námaha oplatí.
Môj mínus na účte sa síce nepatrne, ale predsa, začína vyrovnávať.
Čo iné mi zostáva, ak nemôžem pracovať. Napokon koľko takých je bez práce, ktorí by úžitok prinášať mohli. Aj zabezpečiť seba, svoje rodiny.
Trápi ma však jeden negatívny jav tejto doby. Vidím, ako sa prevažná väčšina ľudí spolieha, ba priam domáha toho, aby im ktosi niečo dal, zabezpečil, pomohol, ale sami nie sú ochotní alebo schopní spoliehať sa ani sami na seba.
Hľadať rezervy vo svojich schopnostiach, možnostiach, pohnúť sa, uvažovať, rozhodovať, preberať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk.
Nemôžem už počúvať stále len pasívne ponosy, šomranie, nadávanie.
Neprijímam argumenty typu: „Čo už ja sám, sama, zmôžem?“
Je nás približne päť miliónov len na Slovensku, čo len trochu môžu. Ak každý preloží jedinú tehlu, bude to päť miliónov tehál. Z toho sa už dá niečo postaviť.
Samozrejme, toto myslím obrazne.
Opätovne sa vzchopiť môžeme aj z mínusu.
