Skôr ako som začala písať tento blog, predbehla ma Markíza, keď v správach naznačila istú asociáciu s dvojičkami.
Skutočne napadla aj mňa, len som chcela dopozerať správy a predpoveď počasia.
Aj 11. september 2011 patrí k dňom, na ktoré tak ľahko nezabudnem. Akosi som popoludní zaspala a keď som sa prebudila, bola som presvedčená, že manžel pozerá v televízii nejaký katastrofický film. Dezorientovaná som sa ho spýtala, či je večer alebo ráno, lebo bola tma. Dosť dlho mi trvalo, kým som pochopila, že to čo vidím je realita.
Aby sme si rozumeli, obyvateľov Spojených štátov amerických považujem za ľudí, práve takých istých, ako všetkých obyvateľov tejto planéty. Viem sa vcítiť do ich bolesti, strachu, obáv, pocitov neistoty, žiaľu, utrpenia, proste všetkého, čo ľudia v ťažkých chvíľach prežívajú. Nielen žiadnemu človeku, ale ani žiadnemu živému tvorovi, nič zlé neželám. Dokonca patrím k ženám, ktoré nerady dostávajú kvetiny. Milujem ich živé, tam kde rastú a dozrejú do semena. V parkoch, záhradách, na lúkach, prípadne na balkónoch... Nepoteší ma vedomie, že ich niekto predčasne kvôli mne zavraždil a zbytočne mi hnijú vo váze.
Naozaj neviem, či útok na dvojičky spáchali teroristi alebo si ho zosnovali nejaké sily vo vnútri štátov alebo sa zrodil priamo v hlave Usáma bin Ládina. Ale nech bol akokoľvek diabolský, nemohla som mu nepriznať určitú genialitu. Zlikvidovať bez vojny, v takom krátkom čase, priam srdce svetového biznisu v New Yorku, bol parádny výmysel a dokonca mi bolo tak trochu ľúto, že sa nepodarilo zasiahnuť viac aj Pentagón.
Prečo?
Za Ameriku považujem kontinent, a to hneď spojený. Samotný severný sused Kanada, je rozlohou väčšia a veľká je aj Brazília, či Argentína v južnej Amerike.
Na svete existuje viac rozľahlých a zaľudnených krajín. Obrovské Rusko, tiahnuce sa od východnej Európy cez celý sever Ázie, Čína, India, samostatný kontinent Austrália, či Alžírsko alebo Kongo v Afrike. Nebudem tu preberať zemepis.
Nemenej dôležitou sa stáva zlučujúca sa Európska Únia.
Za najdôležitejšiu organizáciu celosvetového významu považujem v súčasnosti Organizáciu spojených národov, ktorá združuje podľa zdroja z internetu 193 členských štátov a na jej čele stojí generálny tajomník OSN.
Nechápem prečo sa potom, aj pri súčasnej predvolebnej kampani, hovorí o prezidentovi USA ako o najmocnejšom mužovi sveta.
Počas môjho života sa už v USA vystriedalo v Bielom dome dosť prezidentov. Každý z nich bol iný. To je predsa samozrejmé. Absolútne identické nie sú ani jednovaječné dvojčatá.
Azda prvým z najznámejších bol John F. Kennedy. Mám v živej pamäti karibskú krízu, ktorá takmer vyvolala tretiu svetovú vojnu, ale vďaka dohodám s Nikitom Chruščovom, sa ju podarilo včas vyriešiť. Nezabudnem ani na deň atentátu v Dallase. Spáchal ho údajne L. H. Oswald, ktorého z činu nikdy neusvedčili a doslova v priamom televíznom prenose, ho zastrelil Jack Ruby. Vtedy bolo prisľúbené, že budú archívy odtajnené o 20 rokov. Od roku 1963 uplynie na budúci rok 50 rokov a nikto nie je o nič múdrejší.
V auguste 1968 USA na vstup vojsk varšavskej zmluvy na územie bývalej ČSSR nereagovali. Vtedajší prezident USA Lyndon B. Johnson údajne prijal oznámenie a odišiel na svoj ranč. Bezosporu bolo zachovanie neutrálneho postoja USA správne, ale či sa prezident na ranči cítil spokojný a relaxoval, to už je iná vec. Ja to neviem, len tak hútam.
Ďalším prezidentom USA, ktorý sa mi výraznejšie zapísal do pamäte bol Ronald Reagan, ktorý síce zohral svoju úlohu pri zostavovaní čiernej listiny hercov, ktorí boli považovaní za komunistov. Ale najmä po zvolení Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSSZ, sa začal intenzívny dialóg medzi Východom a Západom a prakticky znamenal koniec studenej vojny.
Osobne mi je Barack Obama vcelku sympatický, i keď som si ako žena uvedomila, že aj v USA si radšej zvolili černocha, ako Hillary Clintonovú.
A považujem len za záležitosť občanov USA, kto vyhrá v nasledujúcich voľbách.
Nepáči sa mi prisvojovanie si práva Spojenými štátmi na vývoz vlastného spôsobu života do iných krajín a pod pláštikom demokracie, boja proti terorizmu, či inými zámienkami zasahovať aj vojensky na územiach iných štátov. Väčšina súdneho obyvateľstva planéty je beztak presvedčená, že sa fakticky jedná o ropu a tým aj o ďalší vzrast blahobytu v USA.
A už vôbec nie opičenie sa po nich, ktoré zachvátilo aj našu krajinu a šíri sa ako nákaza najmä medzi mládežou, ktorá zabúda na vlastnú identitu a pomaly ovláda angličtinu lepšie ako rodný jazyk, o čom svedčí aj úroveň rôznych diskusií na internete.
Nemôžem si pomôcť, musím premýšľať o tom, či si obyvatelia USA uvedomujú v akom žijú prebytku v porovnaní s obyvateľstvom iných, chudobnejších krajín, niektorých dokonca natoľko biednych, že milióny ľudských bytostí živorí a umiera v dôsledku podvýživy a v katastrofálnych životných podmienok.
Nikdy som si nekúpila ani najmenší šperk a vôbec ich k životu nepotrebujem. Ale keby som nejaké vlastnila a pripínala si ich okolo zápästia, navliekala na prsty, či zdobila nimi uši, hruď, viem, že by som zakaždým poctila výčitku, ktorá by mi pripomenula, koľko hladujúcich detí by sa za jeho cenu nasýtilo aspoň na určitý čas.
Preto nemám rada USA. Pre ich povýšeneckú sebaistotu, že majú vďaka vysokej životne úrovni, súčasne aj akúsi privilegovanú moc vo svete a dôvod, aby bezstarostne žili svoj filmovo rozprávkový sen o úspešnom živote, ktorý si vzájomne predstierajú, že aj žijú.
Viem, že sa tiež rodia v bolestiach, že trpia chorobami, ktoré ich rovnako sužujú, že ich čaká smrť, ako každého jedného z nás, tak nech dokážu aj myslieť na ľudstvo ako na jeden rovnako cítiaci celok.
Veď každý z nás je časticou globálneho života.
