Človek je jediné dieťa prírody, ktoré sa ju neustále snaží vylepšovať. Fušuje jej do remesla, ale skôr či neskôr vždy na to dopláca sám.
Základným princípom fungovania sveta je rovnováha. Ak ľudstvo ako celok tvoria dve pohlavia približne rovnakým dielom, mužské a ženské, tak je nevyhnutné, aby princípy správania sa oboch pohlaví boli tiež v rovnováhe.
Zámerom prírody na to, aby vytvorila dve pohlavia, bolo zabezpečenie reprodukcie ľudského rodu. Tak ako napokon u všetkého živého.
Mužské pohlavie sa vyznačuje inými vlastnosťami, schopnosťami, predpokladmi, ako ženské. To v žiadnom prípade neznamená, že jedno alebo druhé by malo byť znevýhodňované alebo uprednostňované. Každá vlastnosť, dávkovaná variabilne, je pre zachovanie harmónie rovnako dôležitá. Preto má byť zohľadňovaná jej osobitosť aj vážnosť.
Muži sú celkovo fyzicky silnejší, teda aj priebojnejší. Rozsievajú život tak ho aj prirodzene chránia a zabezpečujú.
Ženy život v sebe prijímajú, rastie zo živín ich tela, privádzajú ho na svet a dbajú o jeho rozvoj.
Z toho vyplýva, že muži aj ženy inak prežívajú aj lásku, sex, emócie. Inak komunikujú, kooperujú. Majú spravidla iné životné hodnoty.
Muži pri sexuálnom spojení, ktoré je tiež duchovným prejavom lásky, telo je len nástroj, ktorý ho umožňuje, vydávajú zo seba všetku nazhromaždenú energiu. V prírode sme svedkami, že samce niektorých živočíšnych druhov po kopulácii hynú. Muži po sexe skôr upadajú takmer do bezvedomia a usínajú. Ich sexuálna túžba býva taká naliehavá, že sú schopní dopúšťať sa v snahe uskutočniť ju okamžite, aj násilia.
Ženy sú v sexe umiernenejšie. Skôr prijímajú a upokojujú sa, ako útočia. Počas aktu vydávajú zo seba menej energie, preto po jeho skončení ešte túžia po milostnej dohre. Túto ich potrebu už energeticky vybití muži nie vždy dokážu uspokojiť, takže zostávajú často sklamané.
Zjednodušene by sa tento jav dal prirovnať energeticky k vulkanickej činnosti sopky a erupciám slnka.
Už v samotnom prežívaní aktu splynutia je takto zrejmá značná nerovnováha. Tú možno do istej miery ovplyvniť mierou pochopenia a tolerancie odlišností prežívania. Záleží potom na úrovni oboch zúčastnených partnerov. Čím sú kultivovanejší, tým by malo byť samozrejmejšie dosiahnutie vzájomnej spokojnosti a tým aj harmónie vzťahu.
Splodením nového života sa položí základ pre poslanie rodičovstva. Otec i matka hrajú však aj v rodičovstve odlišnú rolu. Matka, zoslabená pôrodom, vyčerpaná kojením a starostlivosťou o dieťa, prípadne deti, potrebuje byť viac ochraňovaná a cítiť sa s potomstvom bezpečná. To je úloha otca.
Z tohto základného modelu sa v priebehu histórie ľudského rodu odvíjali rôzne formy usporiadania rodiny. Žiadna z nich sa však doposiaľ celkom neosvedčila. Preto je aj tu potrebné hľadať nové riešenia. Prehodnotiť, čo bolo v dejinách dobré a čo nie.
Spravidla to bola, azda s výnimkou matriarchátu, žena, ktorá na svoje materstvo doplácala viac ako fyzicky silnejší a agresívnejší muž.
Bývala utláčaná, uzatváraná za brány domova. Navonok prezentovali do spoločnosti nielen potreby rodiny, ale aj samotné potreby žien pričasto muži. Tým, že ženu zabezpečovali aj ekonomicky, bola od nich závislá a dostávala sa do ich područia. Typické ženské záujmy a teda aj takzvané ženské práce sa dostávali na okraj nielen záujmu, ale aj spoločenského ocenenia.
Napriek tomu sa však aj ženy vyvíjali, čoraz častejšie aj vzdelávali a prestávali byť s takýmto postavením spokojné. To prinieslo so sebou pokusy o ich emancipáciu a snahu dobíjať postupne aj mužské pozície.
Myslím si, že nie práve najšťastnejšie sa pod toto úsilie podpísala druhá svetová vojna, kedy najmä ženy v bývalom Sovietskom Zväze boli nútené zobrať na seba v plnej miere aj celé bremeno mužských povinností nielen v rámci rodín, ale chodu celej krajiny, bez vytvorenia vhodných podmienok. Tak sa ženy zapojili nielen do práce v typicky ženských odvetviach, ale aj v poľnohospodárstve, dokonca v ťažkom priemysle.
Skončením vojny sa táto nerovnováha nielen nevrátila do predvojnovej podoby, ale stala sa propagovaným spôsobom správania sa žien, podporovaným dokonca aj ekonomickým nátlakom zo strany spoločnosti, kedy boli rodiny nútené hospodáriť so sčítanými príjmami mužov aj žien. Tento model sa postupne rozširoval aj do ostatných krajín sveta, najmä východného bloku.
Zdanlivá emancipácia však nebola skutočným zrovnoprávnením žien, ako sa hlásalo, ale ich dvojnásobným zotročením a vrhala ich do neraz neriešiteľných situácií, keď sa nedalo materstvo skĺbiť s pracovnými povinnosťami.
Rozvoj terciálnej sféry, ktorá mala ženám pomáhať pri sebarealizácii v zamestnaní, stále zaostával za potrebou. A tak pribúdali ďalšie činnosti navyše v podobe takzvaných svojpomocných prác.
Sama som prežívala schizofréniu tej doby, kedy som trpela výčitkami svedomia, že nie som ani dostatočne dobrá matky, ani spoľahlivá pracovníčka. Táto sa stupňovala najmä v pomerne častých obdobiach, ak bolo potrebné opatrovať dieťa alebo iného člena rodiny, napríklad starnúceho alebo bezvládneho rodiča. Opatera bola jednoznačne umožňovaná ženám aj zo zákona, ale boli považované pre takéto výpadky v práci za menej spoľahlivé, teda aj nižšie hodnotené pracovníčky a poverované menej zodpovednými úlohami. Ak zákon aj určité možnosti mužom ponúkal, spoločenská klíma doby bola na takej úrovni, že by sa boli priam znemožnili a tak ich muži nevyužívali.
Tým sa stával muž, manžel, otec rodiny, členom s vyšším a stabilnejším príjmom a rástlo aj jeho spoločenské sebavedomie. Mával viac priestoru na osobnostný rozvoj, na presadzovanie vlastných záujmov, väčšinou na úkor manželky, čo sa vnímalo ako čosi samozrejmé.
Mnohé ženy už boli aj vzdelanostne na úrovni svojich partnerov a takto sa stávali čoraz viac nespokojné. Navyše viacnásobnou záťažou boli aj viac vystresované, vyčerpané, čiže aj horľavejšie.
Zákony neriešili veci v prospech žien, skôr sa prispôsobovali tak, aby evidentné krivdy aspoň maskovali.
Situácia sa mierne zlepšila po zavedení viacerých možností, ako bolo podnikanie v rôznom rozsahu, práca z domu, variabilnejšie možnosti zamestnania, skrátená pracovná doba, rôzne úväzky, ale aj pružnejšia pracovná doba. Čiastočne to pomáhalo ženám lepšie skĺbiť povinnosti, ale nie zase podstatne.
Pridružila sa však nezamestnanosť a tá situáciu v rodinách opäť skomplikovala. Najmä ak bol nezamestnaný muž a žena musela vziať na seba hlavnú ťarchu ekonomického zabezpečenia rodiny. Mnoho žien začalo chodiť pracovať aj do zahraničia, čím opúšťali svoje rodiny na dlhší čas.
Kedysi žili ako na vidieku, tak aj v mestách, rodiny viac pospolu. Žili vo väčších domoch alebo vo väčších mestských bytoch viaceré generácie. Pokus o výstavbu viacgeneračných bytov sa masovo nerozšíril. S rozvojom priemyslu a výstavbou sídlisk s extrémne priestorovo stiesnenými bytmi, v ktorých mohla sotva žiť nukleárna rodina, sa viac uskromňovať nedalo a tak najmä starí ľudia zostávali čoraz častejšie žiť osamote, bez potrebnej pomoci v prípade choroby alebo aj bezvládnosti.
Deti im už nemohli byť permanentne k dispozícii. Aj pre relatívne vitálnejších starých ľudí bola prípadná pomoc deťom sťažená.
Ďalším neblahým dopadom tejto situácie je skutočnosť, že mladá generácia, čiže vnúčatá, už vyrastali odtrhnuté od prítomnosti starých rodičov, s ktorými sa stretávali zväčša len sporadicky a tým sa odcudzovali. Tak strácali aj možnosť vnímať prirodzenú kontinuitu života. Priepasť medzi starobou a mladosťou sa začala roztvárať.
Starí ľudia začali trpieť nielen v dôsledku zdravotných ťažkostí a slabosti prichádzajúcich s vekom, ale aj pocitmi izolácie, nedostatočnej komunikácie, citovej deprivácie až zbytočnosti. Dokonca po odkúpení bytov do osobného vlastníctva aj vedomím, že pre nich je samotný list vlastníctva bezcenný, lebo za života vlastný byt speňažiť nemôžu, hodnotu získava až po ich smrti, ako dedičstvo. Čo je nanajvýš kruté a v súčasnej kríze môže byť podnetom na bilančné samovražedné úvahy.
Mladá generácia je zase takto ochudobňovaná o priazeň starých rodičov, o ich životnú múdrosť a potrebný nadhľad, získaný skúsenosťami a stáva sa viac ľahostajná až ochudobnená o spektrum tato získaných emócií.
Je trendom doby pestovať s vnúčatami skôr priateľské vzťahy, ale vytráca sa úcta voči starým, snaha porozumieť ich potrebám a úprimná ochota sa o nich zaujímať sa považuje skôr za povinnosť.
Tým, že nie je trpezlivosť a čas počúvať príhody z minulosti, ktoré často opakujú starí ľudia do omrzenia, si mládež ale neuvedomuje, že aj prostredníctvom týchto spomienok sa zakoreňuje vo svojej osobnostnej histórii a prepája minulosť s budúcnosťou.
Poznanie minulosti vytvára citovo vyzretejšie, bohatšie a odolnejšie bytosti, lepšie pripravené pre život, ako sú ľudia bez koreňov, bez identity a pocitu spolupatričnosti so širšou spoločnosťou, s vlastným národom, jeho históriou, jazykom, tradíciami, kultúrou.
Mladí prestávajú byť hrdí na svoju domovinu a vďaka väčším možnostiam cestovania a trvalým pobytom v zahraničí sa odcudzujú a neraz ani nevracajú domov, prípadne len na krátku návštevu.
Východiskom by azda bolo umožnenie spolubývania viacerých generácií vo väčšom obytnom celku, so zachovaním dostatočného súkromia jednotlivých členov rodiny, ale bez pocitov bezmocnosti a opustenosti starých, so zabezpečením priebežnej komunikácie, citových väzieb. Mladší by nemuseli trpieť výčitkami svedomia, že sa o svojich rodičov, či starých rodičov nemajú čas dostatočne postarať.
Takáto rodina by neraz mohla zabezpečiť aj opateru dieťaťa.
Ak sa opäť rozhliadneme po prírode, tak snáď len človek žije osamelo, prípadne v nukleárnych rodinách. Pre ostatné živočíchy sú prirodzené svorky, stáda, kŕdle, roje, húfy. Prípadne celé lúky, lesy, háje, biotopy.
Ženám by sa mohla umožniť slobodnejšia možnosť voľby medzi materstvom, povinnosťou doopatrovať rodičov a zamestnaním. Malo by byť však samozrejmé, že za takúto činnosť budú spoločnosťou hodnotené ony a nie prípadne manžel, vo forme akýchsi príplatkov, či dávok. To by podržalo ich sebavedomie. A vo voľnom čase by sa mohli venovať vlastným, preferovaným aktivitám viac, ako v súčasnosti.
Ak by sa takýto model uprednostnil, ale nie násilne, ubudli by určite z trhu práce mnohé záujemkyne a bolo viac voľných miest pre mužov, ale aj pre tie ženy, ktoré by sa rozhodli budovať si kariéru v zamestnaní. Len rodinný rozpočet by musel byť únosne zabezpečený, aj bez nevyhnutnosti druhého pravidelného príjmu zo zamestnania na plný úväzok.
Som presvedčená, že je to schodná cesta. Len treba túto myšlienku fundovane rozanalyzovať a zaviesť do života. Sama som bola opakovane v podobnej situácii, kedy som musela z rôznych dôvodov na určitý čas zamestnanie prerušiť.
Som dosť ambiciózna žena, ale roky, ktoré som strávila doma s mojimi deťmi považujem stále za najkrajšie nielen pre mňa, ale celú rodinu.
Neskôr som sa podieľala na mnohých aktivitách, ktoré ma plne napĺňali, aj bez nároku na odmenu. Čo by však nemalo byť riešením, lebo ešte nemáme takú spoločnosť, v ktorej by sa dalo fungovať bez peňazí. Považujem ich síce za zlo, ale žiaľ, nutné.
Čo by som bola neraz dala za možnosť pracovať doma a len hotovú prácu odovzdávať v určitom termíne, ani nehovoriac o jej posielaní prostredníctvom e-mailov. Sú povolania a záujmy, kde sa to dá.
Najmä teraz, v čase elektronických médií, by to bolo o to reálnejšie.
Nemusela by som sa cítiť doma izolovaná, pretože by som si určite našla dosť príležitostí na stretávanie či už v súkromí alebo iných vhodných priestoroch s blízkymi ľuďmi, na kultúrne vyžitie, rôzne spoločenské akcie, kurzy, Univerzitu tretieho veku, návštevy knižníc, verejných čitární a pod.
Ak by rodina netrela biedu, zvýšilo by sa aj na dovolenky, či cestovanie.
Určite by sme boli všetci spokojnejší a ja, ako manželka a matka by som nebola až taká vyčerpaná ako som bývala, keď som pracovala v trojzmennej prevádzke, bez voľných sobôt, o prázdninách ani nehovoriac.
Ide len o ten pocit sebavedomia, ekonomickej nezávislosti, spoločenského ohodnotenia a primeraného zabezpečenia rodiny.
Štát by azda ušetril mnohé zbytočné dávky, znížil by sa počet nezamestnaných, nastolila by sa väčšia rovnováha aj harmónia v rodinách.
Dosiahlo by sa lepšie presadzovanie mužského aj ženského princípu správania sa, teda aj vyššia miera životnej spokojnosti oboch pohlaví.
Len čo s panelákovým sídliskami?
Ale ľuďom treba dôverovať, dokážu byť vynaliezaví.
