Môj priebežný záujem o psychológiu, v jej plnom zábere, ma totiž naučil oveľa citlivejšie vnímať vo vyslovenom aj zamlčané, v reči tela to, čo malo zostať utajené a vycítiť kedy je mi adresovaný len balast zdvorilostných fráz, kedy náznaky záujmu, hlbšej empatie, alebo sa jedná o súzvuk duchovných hodnôt a obdobných hľadaní v smerovaní životom k spoločným métam.
Žiaľ, s tými posledne menovanými mám možnosť sa stretávať čoraz zriedkavejšie a stále viac rozumiem tým pádom aj medzigeneračným nedorozumeniam, ktoré som donedávna tak intenzívne ešte nevnímala a nepovažovala za také zásadné pre udržanie kvality života človeka v posledných rokoch jeho života.
Nielen našou domácou scénou, ale priam celým svetom lomcuje ani nie natoľko ekonomická kríza, ktorá má svoje hlboké korene v tom, že sa do popredia bezohľadne predrali materiálne hodnoty, predovšetkým však priam akýsi kult zisku, hoci aj za každú cenu. Ten prináša so sebou potlačenie súcitu, vzájomnej spolupatričnosti. O tolerancii, obetavosti a tobôž láske je už potom ťažké čo len hovoriť či písať.
Jedným zo základných predpokladov na to, aby si ľudia lepšie rozumeli, mali k sebe bližšie, dokázali z ochranných obalov, ktorými majú zakuklené duše, vylúsknuť vzácnu perlu, je ústretovosť, tolerancia, patričná dávka empatie, ale predovšetkým kvalitná, úprimná komunikácia, a to nielen verbálna, aj tá sprievodná, teda nonverbálna reč tela, gestá, mimika, držanie tela, ktorá ju robí čitateľnejšou a dopĺňa. Ale za predpokladu, že je vedená korektne, bez zjednodušovaní, úderov pod pás, zadrapovaní, malicherných chytaní za slovíčka, bez upierania práva tomu druhému na čas potrebný na pátranie po pravde a tým aj poopravovania si názorov, ku ktorým postupne speje.
Nedávno som zastavila rozohneného syna upozornením, že by som sa rada rozprávala v pohode. Nepochopil. Dôvodil, že len celkom normálne polemizuje. Pritom má IQ na patričnej úrovni. Tak som mu poradila, aby si zadal do Google význam slova polemika.
Myslitelia vyššieho rádu dospeli k poznaniu, že väčšina ľudí preferuje dvojfarebné videnie sveta, teda čiernobiele, alebo v krajných póloch, pozitívnych a negatívnych.
Lenže dúha sa skladá zo siedmych základných farieb, z ktorých sa kombinujú nekonečné variácie rôznych odtieňov. V takomto spektre uvažovať a hodnotiť iných ľudí, či udalosti, ktoré sa vôkol nás dejú, však dokážu len nemnohí. Väčšinu to znervózňuje a stáva sa ťažšie zrozumiteľné a prijateľné. Ale v dvoch polohách, vychádzajúc z dvoch možností, sa nie je možné čo len priblížiť k plnej pravde. Výsledok preto býva zákonite hrubo skreslený, chudobne zjednodušený, neobjektívny a zavádzajúci.
Tí, čo ma lepšie poznajú, mi dávajú najavo čoraz častejšie netrpezlivosť, súria ma, aby som svoje výpovede viac zostručňovala, alebo rezignovane konštatujú, že hľadím na všetko z každej strany kocky. Pripúšťam, že majú zrejme kus pravdy, aj ich môže zaťažovať so mnou rozprávať, ale nech sa snažím akokoľvek kontrolovať, nie som schopná ani o zdanlivo jednoduchých veciach vynášať radikálnejšie súdy. Moje vnútro je plné viacerých možností, ktoré môžu nastolený problém ovplyvňovať a tie nemôžem nebrať do úvahy. Vo všetkom cítim nadväznosť, prepojenosť, skrátka zdá sa mi, že všetko so všetkým súvisí a tak neustále spletám z vlastných myšlienok akýsi pomyselný, komplikovaný uzol, na ktorého rozpletanie nemá každý trpezlivosť ani čas. Vháňa ma to do situácie, kedy už budem vedieť komunikovať asi len sama so sebou, prípadne nájdem oporu u podobne postihnutých, ktorí ju vložia do svojich písomných prejavov, do múdrych kníh.
Pri ich čítaní potom zažívam intelektuálnu rozkoš, nachádzam ono súznenie duší s autorom. Mávam pri tom našťastie dostatok času aj na dlhé zamyslenia, pri ktorých ma takmer nikto neruší. Iste, je to určitá deformácia, alebo daň za svoj neutíchajúci smäd po vyššom poznaní. Ale priznávam to s hlbokou pokorou, lebo tí, ktorí sa pre mňa stávajú žriedlom, schopným ten smäd uhasiť, bývajú myslením ešte o pekných pár poschodí vyššie.
Takýto problém som mala, napríklad, desaťročia s mojou mamou. Viedli sme často, aj celé hodiny, debaty na rôzne témy. Som jej vďačná za nekonečné a dokola opakované historky zo svojho života, ktoré mi tiež niekedy liezli na nervy, lebo som na ne vtedy ešte nemala dosť času. Ale zakorenili ma. Bez nich by som bola len vetrom kmásaným stromom kdesi na pokraji útesu, ktorý by väčší víchor ľahko vyvrátil. Tie tisíckrát vyrozprávané príbehy, zaľudnené mojimi predkami, zavoňané a prifarbené dobovým koloritom zašlých čias, pomohli zo mňa spraviť kompletnejšiu osobnosť, nesmierne obohatenú o vlastnú, nepoznanú minulosť.
Dráždilo ma, že nebolo v jej možnostiach prijímať hĺbku môjho duchovného prežívania, emočných kríz, miesto toho mala neustálu potrebu ma napchávať jedlom, aby mala následne dôvod prejavovať nespokojnosť s mojou nadváhou. Lebo sama si do neskorého veku udržala dobrú postavu. Prekvapilo ma zistenie, ako si na tom ešte aj krátko pred smrťou zakladala.
Pri triedení starej korešpondencie som však natrafila na posledné listy starej mamy a pochopila som. Boli písané s láskou, aj pokropené slzami, ale ich hlavný obsah bol zameraný na jedlo. Diéty, kvapky, žalúdočné ťažkosti, obmedzenia doporučované lekármi, čo zjedla v ktorý deň, ako sa následne cítila, od čoho jej bolo zle...
Nuž, áno, moja mama vyrástla vo veľmi chudobnej mnohodetnej rodine, bez živiteľa a jedlo im bolo skutočne základnou hodnotou potrebnou na prežitie. A boj o uchmatnutie lepšieho sústa, hoci spred úst rovnako hladných súrodencov, riadil všemocný pud sebazáchovy.
Mama sa preto naučila o jedlo ruvať, takže sme ani v najhorších časoch už my hladní neboli. Vždy ho dokázala zabezpečiť v dostatočnej miere. O to menej času zostávalo na emočnú nadstavbu. V tej bola po celý život plochá, nevyzretá.
Tiež mala tendencie oscilovať medzi dvoma extrémnymi pólmi. Ako rýchlo ju ktosi nadchol, tak rýchlo z ilúzií vytriezvela a väčšina týchto jej vzplanutí nekončila zmierením, pochopením, odpustením, ale definitívnym zavrhnutím.
Práve o tomto bývali naše dlhé posedenia. O nekritických chválach a nemilosrdných odsúdeniach z jej strany a z mojej o márne a trpezlivé snahy rozoberať osoby a udalosti zo všetkých možných uhlov pohľadu.
Stáva sa mi, že aj o mne najbližší vynášajú radikálne súdy, ale ešte viac ma irituje, ak ich vkladajú do úst mne. Nedajú mi priestor na plné rozvinutie mojich myšlienkových pochodov, voľných asociácií, lebo sú uponáhľaní. A tak sotva naznačím jeden aspekt na určitý jav, už sa zadrapia a ad absurdum ma obvinia, že čosi označujem ako úžasné, kohosi zbožňujem, iného nenávidím. Že pripúšťam veci, ktoré som vnímala ako ružové zrazu za bledomodré. A to opomínam aj radikálnejšie, vyslovene urážlivé ataky. Ak sa pokúšam ohradiť, bývam zastavená príkazom, aby som sa neobhajovala.
Ibaže to nie je vôbec tak, len nepripúšťajú tie zvyšné spektrá dúhy, ktoré som sa snažila do svojho prejavu zakomponovať. Nikto nie je pre mňa úžasný, nikoho nekriticky nezbožňujem a považujem za prirodzené právo každého na to, aby si upravoval mienku na isté záležitosti podľa prítoku nových informácií či osobných skúseností. To patrí predsa k vývoju.
Nerobievam tak cielene, ale niekedy natrafím na nejakú internetovú výmenu prevažne invektív. Lebo nejakou diskusiou, či inou formou komunikácie sa to dá nazvať ťažko. Zrejme je potrebné nájsť na tento druh tvorivosti príznačný, vhodnejší termín.
Už ma ani nezaráža zistenie, že čím primitívnejší je pisateľ, súdiac podľa znalosti slovenského jazyka, gramatiky a úrovne používaného slovníka, tým sebavedomejšie pľuje na ostatných.
Čosi podobné som zažila v našom literárnom klube. Čím mali potenciálne autorky menej predpokladov úspešne rozvíjať mieru talentu, čím presvedčenejšie boli, že ho vôbec majú, tým si boli sebou a vlastnými výtvormi istejšie a o to menej sa váhali predvádzať na verejnosti. A už vôbec nevycítili, že sa vydávajú na posmech a nám, ostatným, robia hanbu.
Úplne excelovala autorka, ktorá vydala knihu, na ktorú obetovala všetky úspory v neochvejnom presvedčení, že sa stane okamžite slávnou spisovateľkou. Vôbec ju neodradilo naše upozornenie, že už samotný názov je chronicky známy a teda odcudzený. Tvrdila, že pre jej dielo žiadny iný neprichádza do úvahy. Nuž, áno, povinné výtlačky nás chvíľu bavili. Iná naša priateľka sa po jednej pasáži smiala tak dlho, že ju ani nemohla dočítať.
Vrcholom bolo, keď bohorovne vyhlásila, že v celej svetovej literatúre niet silnejšieho miesta, ako istá časť jej diela. Okrem, teda, to pripustila, keď sa v sérii kníh o Angelike topilo nejaké dieťa v mori. Nemôžem posúdiť, stačili mi filmy v televízii.
Sama nosím v hlave desaťročia text, pre ktorý nenachádzam iný názov ako Očarená duša. Ale Romainovi Rollandovi ho ukradnúť v žiadnom prípade nemienim, dopíšem a zverejním ho až potom, kým nenájdem adekvátny, ale vlastný.
Ak sa dozviem, že si nejaká blízka žena v mojom živote nájde milenca, či dlhodobého partnera, čiže sa dopustí nevery, nedokážem ju odsúdiť okamžite po strávení takéhoto oznamu a označiť jednoznačne príslušným pejoratívnym výrazom. Vždy sa snažím odhaliť možné hlbšie príčiny, ktoré ju doviedli k takémuto konaniu. Lebo viem, že museli byť.
Som svojim založením altruistka, ktorá sa snaží zachraňovať topiace sa duše. Často aj na vlastný úkor. Až na pokraj sebazničenia. Už som sa toľko razy rozhodla, že sa na to vykašlem, ale nedá mi. Márne ovládam teórie, že takýchto jedincov treba zo svojho života, aj z mysle nemilosrdne vyhodiť, aby sa naučili plávať sami, že im tým prospejem viac, vždy sa mi ich uľútostí. Pretože ani takýto ľudia nebývajú čisto jednofarební, negatívni, ale majú svoje klady, len nemajú síl presadiť sa v ringu života z rôznych dôvodov. Neraz nasadzujem zvyšky vlastných síl, finančné prostriedky, ktorých sama nemám nazvyš, presekávam im pomyselnou mačetou tŕňmi zarastenú cestu.
Viem, robím to z vlastného rozhodnutia, možno ma o to ani nežiadajú, ale predsa zabolí, ak sama aj zavolám, aby som im aspoň oznámila o čo usilujem a požiadam ich o stanovisko, mandát na ďalší postup a na druhej strane mobilu začujem fňukanie, že ich bolí od držania telefónu ruka, sú ospalí, potrebujú si vyjsť pofajčiť.
V hlase nenachádzam zvyčajne ani stopu o predpoklade, že ruka môže bolieť aj mňa, že som už druhú noc kvôli ich záležitostiam nespala, že som ešte nemala nič v ústach celý deň a zvečerieva sa.
To ani nehovorím čo len o náznaku vďaky, že sa im usilujem pomôcť.
Skôr akúsi blahosklonnosť, útrpný súhlas s tým, že ich používam na precvičovanie práce s počítačom, lebo vedia, že s ním pracujem rada. Tak mi aspoň dávajú príležitosť, aby som si to užila vrchovatou mierou.
Pritom sa rútia z vedomia beznádeje vlastnej perspektívy a pod ťarchou prekážok, ktoré im bránia dosahovať vlastné ciele. Ale hlavy strkajú do piesku ako pštrosy.
Zapovedám sa dosť, koniec, mám svoj život a hodnoty, za ktoré sa mi oplatí kráčať vpred. Ale aj keď padám od únavy a zozbieram sily sa opäť pozviechať, zakaždým sa mi ich uľútostí a zoberiem ich na milosť.
Sama seba sa pýtam, či to už nie je martýrium alebo akási forma masochizmu, ale vyhodiť zo života, odpísať človeka, na to som ešte stále nedozrela.
Pritom čo dokážu ľudia?
Videla som v týchto dňoch v televízii donedávna nádhernú ženskú bytosť, priam symbol krajiny, ktorej bola predstaviteľkou. Nedokázala som sa na to zúbožené, utýrané stvorenie pozerať. Nech sú problémy tejto susediacej krajiny akékoľvek, do hĺbky ich nepoznám, ani obvinenia či vyšetrovacie spisy. V podstate ma vlastne ani až tak nezaujímajú. Máme dosť svojich. Ale ten pohľad vypovedal o všetkom.
Pripomenul mi posledné zábery zo života inej šarmantnej múzy osvieteného človeka. Podobne uštvaná, doplatila za pokusy o novátorstvo muža, po boku ktorého vystúpila pred svetom na piedestál, vlastným životom.
Videla som iný pár, ktorého verejne manifestovaný vzťah vo mne vzbudil nádej. Áno, čierny pár zo západnej pologule. Ich nežné dotyky, letmé bozky, mi pripadali vierohodné. Plné pozitívnej energie a prísľubom, že nový svet sa rodí na celej našej planéte.
Tento jav som plnšie pochopila až vtedy, keď som získala informáciu, že potomkovia bývalých otrokov vyrovnali čo do počtu svojich dávnych otrokárov, čím sa aj na tomto, doposiaľ tak bezpečnom mieste zemegule, chránenom šírym oceánom, nastoľuje rovnováha.
Zato v súčasnosti veľmi vplyvnej dvojici, ktorá deklarovala vzájomné priateľstvo, som až tak neuverila a narážky o akomsi iskrení medzi nimi som brala takmer ako sexisticky podfarbené a teda skôr urážlivé. Najmä na takej úrovni.
Pred hodinkou, dvomi som čítala, že politológovia nevedia pochopiť, že sa v ostatnom prieskume verejnej mienky dostala do popredia nová kresťanská strana.
Akože nechápu?
Žijem sama, pomerne izolovaná, nie som v zaužívanom význame kresťanka, ale rozumiem tomu veľmi dobre. Veď sa cirkev pred veriacimi skompromitovala a tiež sa rodí do novej podoby.
Tak čomu sa čudovať?
Nie som členkou žiadnej zo strán, ktoré sa v prieskume dostali ešte na zvoliteľné miesta, dokonca som ani jednu z nich nevolila, ale môj cit ma opäť nesklamal. Poradie ladilo presne s mojimi tipmi, ako keby som mala v sebe zakódovaný akýsi spoločenský barometer.
Zrejme zohráva svoju rolu môj záujem o psychológiu.
