Keď som po maturite nastúpila do konštrukcie, dostala som za úlohu čosi dôležité napísať na stroji a dať rozmnožiť. Lenže to nebolo také jednoduché. Najprv musel hlavný konštruktér vypísať akési formuláre, akože žiadanky, s ktorými som išla na oddelenie, tuším sa volalo zvláštnych úkolov, tam si papiere starostlivo preskúmali, potom otvorili trezor, vybrali z neho rozmnožovacie blany, odpočítali presný počet očíslovaných kusov, tie zaevidovali a pod dohľadom ľudovej milície som sa vrátila späť do budovy, v ktorej bola konštrukcia.
Písala som na ne tak pozorne, ako len bolo možné, aby sa nedajbože niektorá nepoškodila, lebo náhradnú by mi sotva dali a tú zničenú by neviem ako dostali z evidencie.
Narysované projekty sme dávali vyvolávať a rozmnožovať kolegyni, ktorú sme všetci ľutovali, lebo sa išla zadusiť, ako ich dávala do čpavku.
Po niekoľkých rokoch som bola bez zamestnania a všelikade som si hľadala čo len trochu primeranú prácu. Tak sa mi pozdala dva razy príležitosť pracovať so xeroxom. Jedna vo vedeckej knižnici, ale tam ma pracovníčka, ktorá odchádzala a hľadali za ňu náhradu, veľmi odrádzala, aby som tú prácu prijala, lebo pracovať s práškom, ktorý sa používal do xeroxov nebolo vôbec príjemné. Preto dala aj výpoveď.
Napriek tomu som sa uchádzala o tú istú prácu, na inzerát, v neďalekom osvetovom stredisku. Možno by ma boli aj prijali s mojou kvalifikáciou, ale keď si vedúci prezeral môj kádrový dotazník a našiel v ňom priznanie, že som bola vyškrtnutá zo strany, tak sa na mňa osopil, ako si predstavujem, že by som mohla byť s takou vážnou prekážkou zodpovedná za rozmnožovanie materiálov, čo aj osvetových.
Niekedy v tom čase sa mi dostala do rúk kniha, ak sa dobre pamätám o lietajúcich profesoroch, ktorí sa dostali do Spojených štátov, alebo kdesi inde na Západ a najviac ma zaujala z nej informácia o voľne dostupných rozmnožovacích strojoch na chodbách, kde si mohli ako vyučujúci, tak aj študenti, ktokoľvek, celkom prirodzene skopírovať všetko čo potrebovali. To som veľmi Západu závidela.
Časom sa už aj u nás stali kopírky samozrejmou vecou. Sama mám jednu, síce starú a s momentálne nepoužiteľnou náplňou na stole, ale blížia sa Vianoce a tuším, že náplň dostanem, lebo som poprosila, aby mi v dnešnej dobe nikto nekupoval nič zbytočné, ani ja nemám nazvyš na darčeky, tak som naznačila, že toto by ma potešilo, lebo si kopírku doma, v pohotovosti, veľmi oceňujem.
Lenže, kedysi, za socializmu, bola v zdravotníctve zavedená taká prax, že zdravotnú kartu každého pacienta mal vo svojom archíve závodný alebo obvodný lekár, pacient mohol do nej letmo a potajomky nahliadnuť len vtedy, ak ho s ňou poslal na iné odborné vyšetrenie. Výsledky vyšetrení, prinajmenšom zospinkované tak, aby sa do nich nedalo pozrieť alebo aj prelepené v obálke tiež označenej a chránenej pred možným prečítaním obsahu. Samozrejme, že sme si našli spôsob, ako sa dozvedieť pravdu o vlastnom tele alebo duši a zahladiť stopy. Trebárs úchytkom na záchode, lebo inak sme sa k vlastnej karte nedostali.
Najviac nás štvalo, že pre každú maličkosť sme museli dlho čakať u príslušného lekára, prevziať si kartu a zakaždým ju bez meškania odovzdať späť.
Preto sme kopírky privítali a istú benevolenciu pri narábaní s kartami aj s výsledkami sme aj začali využívať.
Tak malo po čase vlastnú dokumentáciu poruke čoraz viac pacientov a hneď v toľkých kópiách, v koľkých sa nám žiadalo.
Vznikali nové, väčšinou súkromné ambulancie, tak sme si mohli už voliť nielen lekára, ale sami mu dávať k dispozícii zdravotné záznamy.
Aká to bola úľava!
Ibaže všetko v živote má pozitívny aj negatívny pól. Všetko sa môže a zvyčajne aj zvráti k horšiemu, lebo my, ľudia, sme už takí.
Súkromní lekári si zakladali pre pacientov, s ktorými podpísali zmluvy, vlastné karty a zamerali sa na liečbu diagnózy, ktorá bola ich špecializáciou. A predpisovali lieky, ktoré uznali za vhodné. Ale stratil sa prehľad, pacienti užívali stále väčšie množstvo liekov, väčšinou aj kontra indikovaných a zárodok nešťastia bol na svete.
Do toho díleri farmaceutických spoločností, lákavé príležitosti, ktože by odolal!
Neodolali ani mnohí lekári. Lebo nebezpečenstvo zrejme nevytušili a neskôr, keď sa už v tom viezli, bolo ťažké vystúpiť z rozbehnutého vlaku.
Teraz som síce s obrovskou úľavou zistila, že predsa len bol ktosi aj predvídavý a lieky som dostala za veľmi prijateľnú cenu, bez lekárskeho predpisu v neďalekej lekárni a zdá sa, že aj zaberajú. Všetko jemné, šetrné, na báze kvalitných čajov, minerálov a solí.
Som neskonale vďačná všetkým, ktorí sa na ich receptúrach, príprave a distribúcii podieľali a podieľajú.
Verím, že práve oni budú úspešnejší aj ako podnikatelia na trhu s novými liekmi, pretože ich prístup k riešeniu problému bol pozitívny. A ten, i keď možno pomalšie, ale prináša aj pozitívnejšie výsledky.
Som rada, že som do sa lekárne zašla poradiť. Už boli pripravení a poskytli mi cenné rady a ja ich aj rada na sebe otestujem, veď o čo mi už ide po tom, čím som prešla za dlhé mesiace?
Nie, k testovaniu ma nikto nenútil, to sama som sa rozhodla, že budem skúšať účinky, lebo veľmi ani inú možnosť nemám.
Hoci som sa zapovedala, že k lekárom viac nepôjdem, lebo stratili moju dôveru, myslím si, že časom, ak to budem skutočne nevyhnutne potrebovať, si cestu k nim nájdem, ale rozhodne k iným, do lekárne som išla bez väčších zábran. Lebo nikdy, nikto, v žiadnej lekárni, mňa osobne, užívať žiadny liek nenútil, len mi vydali to, čo som mala na receptoch od lekárov.
Občas malý darček, vernostnú kartu, to som nebrala až tak vážne. Išla som do tej lekárne, ktorú som mala práve poruke.
Takže teraz premýšľam o tom, že predsa len by mal byť nejaký koordinátor, ktorý by dohliadal nad kompletnou starostlivosťou a liečbou jednotlivých pacientov.
Ten socialistický nápad s povinnými obvodnými a závodnými lekármi mal čosi do seba, ale teraz by sme mali hľadať jeho vhodnejšiu verziu.
Čo ako si namáham mozog, neviem prísť na to, akú. Tam mi, prosím, trochu pomôžte s vlastnými nápadmi a tak, aby sme sa nemuseli vzdať kopírok, už patria k nášmu životu rovnako ako mobily, počítače a iné technické vymoženosti súčasnej doby.
