Samotná budova nemocnice ani polikliniky za to nemôže. Na miesta, kde stoja, som kedysi spokojne púšťala moje vtedy ešte malé deti, hrať sa na lúku. Neskôr sme z lodžie sledovali s určitou hrdosťou, ale aj so znepokojením nad pomalým postupom jej výstavby, ako predsa len rastie. Sám pán, pardon, súdruh prezident Antonín Novotný sa počas jednej návštevy nášho mesta vyjadril, že to bude taká krásna a moderná nemocnica, že aj umierať v nej bude radosť. No, čo už, on bol takýmito perlami ducha povestný. Pripúšťam, že si aj vtedy niekto na jeho účet zažartoval, nebolo by to prvý raz. Neskôr, keď sa už nemocnica dokončievala, tak sme tam chodili na brigády, odpratávali neporiadok po stavbároch, strácali sa v jej ešte temných útrobách a drhli kachličky.
Potom sme v nej aj pracovali alebo sa tam aspoň zdržiavali a plnili svoje pracovné povinnosti.
Naučili sme sa orientovať v jej bludisku a poznávali lekárov, niektorých aj celkom mladých, ktorí tam nastúpili hneď po promóciách. Aj ostatný personál, pravda nie všetkých, bolo ich tam zamestnaných aj vtedy dosť. Boli takí, ako pracovníci vôbec. Svedomití, ktorí v práci videli svoje životné poslanie aj takí, ktorých to až tak nebavilo, robili to aj ledabolo, ale nič zas také hrozné sa nedialo. Všetko v rámci socialistického zdravotníctva.
O čosi viac sme sa bavili, keď sme v letné podvečery pofajčievali na lodžii a hlavnú budovu osvetľoval na streche veľký nápis :
SO SOVIETSKYM ZVäZOM NA VEČNÉ ČASY!
Viem, že mám malé „ä“, ale veľké na klávesnici hľadám márne a tento nápis tu musí byť veľkými písmenami, inak by to nebolo ono. Ako to už bývalo, vždy nejaké písmená nesvietili a tak vznikali celkom kuriózne zlepence a variácie tohto hesla či sloganu? Ani neviem, v podstate je to jedno. A celkom na prízemí, kde to nebolo vidieť odnikiaľ, matne svietil červený alebo zelený kríž? Kto by si to pamätal! Mali sme aj návštevu zo zahraničia, ale asi im to nepálilo dosť pokrokovo, lebo nedokázali pochopiť, ako takto niekto, kto sa tu nevyzná a akútne potrebuje lekársku pomoc, môže vedieť kde ju má hľadať. Ale to bola zase absurdita oných čias.
Lebo ako sa presviedčam, ľudská hlúposť plodí absurdity stále. A to je dobre, lebo sa máme na čom smiať. Absurdný humor bol aj mne vždy najbližší a v poslednom čase sa tiež dosť smejem, čo mi len prospieva. Ale niekedy aj plačem, nad márnosťou ľudského údelu a nepoučiteľnosti človeka, ktorý sa sám nazval Homo sapiens.
Vedieť to tak na psychiatrii tejto nemocnice, hneď by mi nasadili lieky na bipolárnu maniodepresívnu psychózu. A hneď pre istotu dva, aby zasiahli oba póly. Aby som sa ani náhodou nesmiala a nebodaj ani neplakala. Plus niečo na spanie, nejaké len také vitamíny, cukríky a ešte aj na schizofréniu, to akože zato, že sa tak dobre a dlho poznáme. No, odmietli by ste takú láskavú starostlivosť?
Nuž, zažila som časy, keď ešte psychiatria bola tabu, aj duševné choroby hanba a keďže som sama prechádzala rôznymi etapami života sprevádzaná bizarnými príznakmi, so záujmom som sledovala a čítala postupne k nám prenikajúcu odbornú literatúru, aj kvitovala pokroky v liečbe, dosť som za ňu robila aj osvetu.
Tak som sa dozvedela, že byť bláznom už vo vyspelom svete hanbou nie je, tam je to už normálne, dokonca to akosi patrí k tomu, aby bol človek in a tí, čo už patria priam k VIP, majú aj dvorných psychoterapeutov. Veď hej, keď na to mali a nenaparili im doživotie v Pezinku alebo Plešivci alebo inde, skrátka v p...
Ale prišla som na to, že tak ako všetko, aj psychiatria môže byť nebezpečná zbraň. O to viac, že sú ťažko merateľné a dokázateľné odchýlky od normy a je zložité definovať, čo norma vôbec je a čo už nie. Existujú síce testy, ale tie tiež môže s pacientom robiť niekto s odchýlkou, trebárs ešte väčšou. Mohla by som hovoriť...
Postrehla som, že sa pred časom začali meniť vľúdne rozhovory na formálne privítanie so stereotypnou otázkou ako sa mám, ale keďže mám dosť vyvinutý cit pre verbálny aj písomný prejav, študovala som aj psychológiu, aj non verbálnu komunikáciu či reč tela, tak som dosť rýchlo vycítila, kedy sa úprimná otázka zmenila na profesionálnu, podfarbenú obavou, aby som si ani náhodou nezmyslela hovoriť o tom, ako sa mám, len rýchle kliknutie do počítača, chvíľočka sústredeného pohľadu, otázka či a ktoré lieky mám a určenie termínu kontroly o mesiac.
Chápala som, lebo som si pamätala, že tam boli kedysi pani primárka a tri doktorky a pacientov v čakárni pomenej. Teraz už len jedna, aj to súkromná, dôchodkyňa, ktorá to všetko zachraňovala, tak som ju nechcela zbytočne zdržiavať, veď sme si za tie roky povedali v podstate všetko, len moje mierne náznaky, že sa cítim zdravá a že teda by som tam snáď ani nemusela chodiť a brať tie lieky, ktoré sú stále drahšie, počuť nechcela. Akoby som urážala jej profesionálnu česť, že sa jej ma podarilo vyliečiť. Tiež som to vnímala tak, že sa bojí nejakej možnej recidívy, keď mi už tak pomohla. Zaťala som zuby a v lekárni zaplatila, veď sme mali taký dobrý vzájomný vzťah, škoda ho naštrbiť. Bola aj čestná, Zajacove dvadsaťkorunáčky ešte pobúrene odmietala s tým, že študovala medicínu preto, aby liečila a nie aby robila účtovníčku. V tom som s ňou bola zajedno.
Prvé nedorozumenie medzi nami vzniklo, keď na mojej karte prečítala názov lieku a spýtala sa na jeho účinok. Išlo o taký, o ktorom som v živote ani len nepočula, nieto ešte užívala, tak som ju vyviedla z omylu. Ďalšie krátko potom, už trochu ostrejšie. Odmietla som ďalšie vľúdne ponúkané lieky s tým, že ich nepotrebujem a doma mám ešte dosť. Tak ma nahovárala, že budem mať do zásoby. Mala som také akútne suchoty na účte, že som odmietnuť musela a pani doktorka až osivela od náhlej, zle potláčanej nevôle.
Pri ďalšej návšteve som sa jej ospravedlnila, že som bola taká podráždená a vľúdne prikývla, že to tak aj pochopila.
To som už začínala letieť do takých vedľajších príznakov, že by som musela byť totálne praštená, aby som si ich nezačala dávať do súvisu s množstvom liekov, ktoré som nosila domov po návšteve nemocnice s poliklinikou, správnejšie.
Zneistela a spýtala sa ma, kam ešte teda chodím. Keď som jej vymenovala všetky tie poradne, odborných lekárov, zubárku, atď. a naznačila jej, že mám podozrenie, že krvácam do žalúdka, že sa neviem udržať v bdelom stave, že mám kŕče, zastavuje sa mi dych aj srdce chvíľami, musela som kvôli tomu zájsť aj na pohotovosť, tak súhlasila, že jeden najviac podozrivý liek môžem znížiť na polovicu i keď sa s čímsi takým ešte nestretla, ale zvyšné brať musím.
Dosť dlho som sedela v čakárni, tak som mala možnosť sledovať, že takmer všetci odchádzali s rovnakým liekom, plus iné. Ale tento bol najdôležitejší pre všetkých, niečo ako módny hit. A ja som si trúfla práve tento spochybniť?
Aj mi vŕtalo v hlave, žeby mali všetci rovnaké diagnózy? Alebo bol ten liek taký univerzálny?
Dosť na tom, že po dramatických udalostiach, ktoré som v súvislosti s podobnou liečbou vychutnala do dna a ešte stále nie som za vodou, som tam už viac nešla a zatiaľ ma ani raz nemuseli odviesť v zvieracej kazajke.
Len zaspať nie som schopná doposiaľ. Nepomáha nič. Vraj mám zničený hormonálny systém regulujúci biorytmus, ale možno to bude len zlyhanie pečene, sprevádzané kómami, ako mi povedali inde. Asi len tĺčik na mäso po spánkoch.
Keď som bola ešte malá, ak boli ľudia chorí, tak sa liečili kým sa necítili dobre a potom boli začas normálne zdraví. Až neskôr vznikla nová trieda pacientov, takzvaných chronických. Evidovaných, kontrolovaných, liečených permanentne, takmer posmrtne. Návrat do sveta zdravých bol vylúčený.
Akosi sme si aj zvykli, ale mňa to už príliš obťažovalo a oberalo o čas, tak som to začala znášať s čoraz väčšou nevôľou.
Jedno ráno, tak pred tromi rokmi, som sa zobudila s akútnou bolesťou v pravom boku. Ani pohnúť som sa nemohla a to som bola objednaná na plánovanú operáciu oka. Zastavila som sa u obvodnej lekárky, aj mi dala spraviť urgentne nejaký odber, nezistil sa dôvod, tak som sa do nemocnice ledva doplazila a s úľavou zaľahla.
Spala som dovtedy, kým ma nezobudili, že mi musia dať narkózu. Prežila som, jedno oko som už mala odoperované, druhé bolo také dobré, že som lúštila sudoku bez okuliarov a od radosti by som bola najradšej pána doktora vybozkávala, keby nebol taký mladý fešák a ja stará baba. Kto by už o taký bozk stál?
Lebo ja zrak k môjmu spôsobu života skutočne nevyhnutne potrebujem. Je to pre mňa primárna potreba.
Napokon, kto nie?
Lenže asi o dva mesiace som išla na povinnú preventívnu prehliadku na zubné, musela som držať otvorené ústa, niečo som mala do nich vopchané, takže som nemohla hovoriť a pani doktorka mi horlivo začala z vlastnej iniciatívy vŕtať očný zub a objednala ma na ďalší termín s tým, že zub sa zachrániť dá, vloží tam nejaké čapíky a neviem čo ešte. A hneď mi vypísala účet. Bola som pripravená len na bezplatnú prehliadku, ale toľko sa mi podarilo v rozpakoch naškriabať. Pri nasledovnom ošetrení mi po navŕtaní strčila hlboko, až pod oko vložku s takou agresívnou látkou, že celé oko v momente opuchlo a pod druhým sa mi spravil hematóm. Až odskočila, tak sa zľakla. Keďže som stačila šepnúť, že strácam vedomie, poslala ma radšej výťahom na rontgen. Tam ma už kriesili, ale o to, ako sa dostanem domov, sa nikto nestaral.
Keď som zubárke z domu volala, aby mi poradila čo s tým, pretože som už mala fialové opuchliny na tvári a silný tlak v oku, zdvihla mi hovor z pevnej linky, ale keď som sa jej predstavila, tak sa hovor prerušil.
Mám v prenájme k TV a internetu taký supermoderný a zložitý telefón, s množstvom funkcií, ako keby som bola riaditeľka dôležitej firmy, že sa mi to stávalo, kým som sa ho nenaučila opravovať sama, aby som nemusela volať do servisu. Tak som zavolala pre istotu aj z mobilu. To mi už vôbec nezdvihla a večer som musela ísť na očnú pohotovosť. Tam zistili, že na oko vôbec nevidím. Neviem prečo som si vždy myslela, že keď niekto nevidí, má tmu, ja som nevidela, ale bolo to svetlé. Tvrdila som, cítiac sa trápne ako laik, ktorý nerozumie veci, že to musí súvisieť s okom, tak ma objednali na ďalšiu operáciu oka s tým, že si mám dať do poriadku zub.
Aj som si dala. Na pohotovosti ma odmietli, tak som zašla priamo na chirurgiu a žiadala, aby mi ho vytrhli. Zrak je pre mňa dôležitejší ako cugrunt pokazený zub. Hodila som asi 10 podpisov, že je to na moju žiadosť a zodpovednosť, ale uľavilo sa mi.
Ani k milej pani zubárke som viac nešla, ani na operáciu oka. Už sa mi postupne prečisťuje a okuliare nosím takmer celý život, takže si kúpim nejaké sama. Majú hoci aj v Kauflande také do 5 eur. Jedny už mám, ale tie používam práve teraz, k počítaču, na čítanie si vyberiem iné. A ušetrím za drahé okuliare, módne rámy, komplikované dioptrické sklá, beztak ma ten zub stál zbytočne cca 40 eur, čo je z môjho dôchodku povážlivá suma, navyše vyhodená do smetí.
Pritom ma pani doktorka počas celého výkonu na zube rozptylovala rozprávaním, čo ju koľko stojí, aké sú drahé vrtáky, atď. Ľutovala som ju, prečo sa potom tak trápi, keď môže sedieť doma na dôchodku ako ja, keď je moja rovesníčka.
To isté som sa spýtala aj viacerých, ale nevedeli mi to vysvetliť tak, aby som tomu aj rozumela. Asi sme mali nekompatibilné IQ alebo skôr EQ, jaj, veď existuje už aj MQ!
Podobne ma na gynekológii traktovali cenou za vlastný ultrazvuk a výškami splátok zaň a keď podo mňa podložili čistý kus zo zvitku krepového papiera, nezabudli ma informovať, koľko stojí a koľko ho minú za aký čas. Dokonca naznačili akýsi výpočet metrov x pacientok. Keď som sa však pokúsila pokračovať v konverzácii hodnotami mojich trvalých príkazov, radšej zmenili tému a zvrieskli od stola v kúte meno ďalšej pacientky, čakajúcej s holým zadkom s ďalšími dvomi, natlačenými v miniatúrnej kabínke vonku, za rohom. Aby tam bolo to volanie počuť, museli mať uši nalepené celý čas zvnútra na dverách kabínky.
Kedysi dávno som počula rozprávky, že súkromní lekári si svojich klientov vážia a idú ich privítať a pozvú ďalej do ordinácie. Je možné, že sa mi to len snívalo, alebo to bývalo v sedemdesiatej siedmej krajine, iná možnosť, ktorá prichádza do úvahy, že pacientky boli VIP klientky.
Iná odborníčka si zriadila fakt špičkovú súkromnú prax. Okrem sestričky či dvoch, neviem, vynárali sa spoza plenty, aj asistenta. U neho sa bolo treba hlásiť, aj objednávať. Čakáreň na spôsob kinosály, spojené stoličky v radoch nasmerované na televízor rozmeru takmer širokouhlého plátna. Pred tými nezmyslami, ktoré sa na monitore mihali, nebolo úniku, dokonca ani prepnúť program, lebo nás tam bolo veľa. Raz som si tak odtrpela predlhý japonský bojový film. Ani čítať, ani sa porozprávať, podriemať, len čumieť na obrazovku. Ťažko si viem predstaviť horší trest, okrem doživotia, lebo smrť býva niekedy vykúpením.
Nad dverami do ordinácie bežali v páse svetielkujúce, siahodlhé informácie z bodkovaných písmen, aby bolo každému jasné, aké služby a za akých podmienok sú poskytované v danej ambulancii.
To by ešte bolo v poriadku, ale že pri vstupe do čakárne bola nainštalovaná na stene akási škatuľa, taký dzindzík, čert vie ako sa to všetko volá, ku ktorému sa dal zakúpiť a priložiť čip, aby asistent vedel, že ste vošli. Síce neviem načo, keď každého prišiel von zavolať osobne, tak videl predsa kto čaká.
Nuž, vývoj je vývoj, ale keby si všetci lekári ku ktorým som pravidelne chodila, zmysleli také a ešte inakšie vymoženosti, neviem ako by som to finančne zvládla.
Ďalšou špecialitou bolo, že ste si mohli zaplatiť prednostné vyšetrenie, ale hneď s upozornením, že to neznamená, že budete aj prednostne vyšetrení, lebo o tom rozhodne lekárka. /Peniaze, samozrejme, nevrátia./
Ani čip, ani prednostné vyšetrenie som si nemohla dovoliť, tak som čakávala do neskorého popoludnia, kedy už zatvorili lekárne a pre lieky som si musela objednať znovu auto, lebo sama by som nedošla.
Ku cti im slúži, že nikoho do kúpy ničoho nenútili, bola to viac-menej taká rozšírená ponuka.
K ďalšej odborníčke som chodila práve preto, lebo som nevládala chodiť a celá som sa triasla. Usúdila, na základe vyšetrení, že potrebujem liečbu na parkinsonovu chorobu a na nohy ďalšie lieky a poslala ma na rontgen krčnej chrbtice!
Márne som kňučala, že už nevládzem, a že s krčnou chrbticou nemám väčšie problémy, poslala ma na rehabilitáciu. Na snímke sa ukázal blok stavcov, ktorý mi zistili už pred tridsiatimi rokmi a teraz ho chceli za každú cenu liečiť.
Odmietla som.
Tak mi dala sestričkou zmerať tlak, aby mi dokázala, že mi to tlačí do hlavy. Zbytočne som hovorila, že mávam zvyčajne normálny.
Ale zmeravela som, sestrička mi oznámila 200/140!
No ale bodaj by nie, pomyslela som si, keď ma tak rozčuľujú.
O hodinu mi ho kontrolovali inde, už bol len nepatrne zvýšený a o ďalšiu zase v poriadku.
O mesiac ma poslala na rehabilitáciu znovu. Dobre som to tam poznala, ale sotva som vošla, cítila som sa ako v koncentračnom tábore. Vrhli sa na mňa dve preochotné sestričky, vzpierala som sa, aby ma hneď nevyzliekali, že sa chcem len s niekým porozprávať.
Na kabínkach hrozivo cerili zuby samé oznamy s výstrahami, už len lebka s hnátmi chýbala, ak nedodržím to alebo ono, ak sa nedostavím na procedúru, prípadne sa riadne a včas dôvodne neospravedlním, spoplatnia mi celú kúru.
Už len to by mi chýbalo!
Vyparila som sa stade tak rýchlo, ako mi to nohy dovoľovali a viac som už nikde nebola.
A prežila som aj takúto liečbu, lebo viem, že mám ešte písať aj takéto blogy.
Normálne chodím do obchodu, na poštu, do knižnice, viem sa postarať o seba aj garsónku, takže nepotrebujem opatrovateľky, ani auto, ani lieky. Len ušetriť akosi neviem nič. Nie som schopná vypočítať, kde tieto peniaze, ktoré by som mala teoreticky ušetriť, miznú. Asi mal pravdu náš matikár, keď mi hrozil reparátom.
Neviem či tieto lekárky a lekári, ku ktorým som chodila, sú medzi tými prepustenými, ale ja sa už bez nich, aj bez toľkých liekov, zaobídem.
Napokon, sú také teórie, že príroda nám poskytuje všetko, čo na liečbu potrebujeme, to si len my, ľudia, myslíme, že jej prejdeme cez rozum.
