Doposiaľ som nepochopila, prečo bolo toho významné dielo za socializmu tak trochu tabuizované, ale podarilo sa mi ho zohnať, myslím, vo vedeckej knižnici, ale len na obmedzený čas.
Keď som ho po roku 1989 uvidela vo výklade kníhkupectva, už som si ho ani nekúpila, stačil mi zošit. Začali vychádzať aj iné, ešte hlbšie premyslené práce podobného charakteru.
Navždy sa mi však vryli do pamäti dva základné princípy prístupu k životu, ktoré Erich Fromm označil MAŤ a BYŤ.
Ako mám možnosť pozorovať, sú aktuálne stále a v ostatnom čase čoraz viac. Všade sa totiž skloňujú pojmy morálka, etika, morálna kríza, spoločenské bahno, bezvýchodiskový marazmus. Je len dobré, ak sa ľudstvo čoraz viac nad nimi zamýšľa. Je však veľký rozdiel, či sú to len pivné reči alkoholom devastovaných prevažne mužských mozgov, alebo ženských, vymývaných diktátom módnych trendov, záplavou zaručených diét a iných prostriedkov na dosiahnutie správnych telesných proporcií, či nedomyslene prijímaných presvedčení o práve na nedôstojný, konzumný sex.
V tomto zmysle mnou nie tak dávno otriasol bohorovný výrok moderátorského výrastka v jednej našej televízii, ktorý na adresu istej devy pustil do éteru hlášku: „To je zadok, to sú kozy! Tú by som chcel, s tou by som si dal!“
Cítite, kam to vedie? K totálnej degradácii ženy na spotrebu jej tela, bez akéhokoľvek prejavu emócií, čo i len náznaku hodnotenia a priznávania aj možných duchovných kvalít nášho pohlavia.
Ak sa k tomu aj neprimerane zabalíme, falošne prizdobíme, robíme si rovno aj takúto reklamu.
Podľa tisícročných legiend bolo ľudstvu určené, aby žilo v raji. V nekonečnej blaženosti. Lenže mu bol súčasne daný do vienka aj rozum, ktorý ho naviedol na to, aby porušilo zákaz a okúsilo zo stromu poznania. Zvíťazila zvedavosť, tak bolo z raja za trest vyhnané do reálneho života so všetkým, čo k tomu náleží.
Tým je predovšetkým neustály vývoj, boj, omyly, prehry, poučenia sa a ďalšie pechorenie sa za fatamorgánou šťastia.
Keďže je človek tvor nedokonalý, ani spoločnosť, ktorú vytvorí nemôže byť nikdy dokonalá a tak platí za hľadanie krutú daň až do dňa konečného zúčtovania, ktorým je zánik, neodvratná smrť.
Zákonite musí potom vo svojich posledných chvíľach bilancovať, čo aj letmo, ak nemá dostatok času, do akej miery zužitkoval možnosti, ktoré mu ponúkol jedinečný a neopakovateľný život.
Píšem to bez ohľadu na rôzne filozofické smery, ideológie, náboženské predstavy, lebo ich považujem bez rozdielu len za cesty hľadania univerzálnej pravdy.
Napokon aj taká cirkev, ktorá vznikla z učenia samotného Krista, buriča, rebela, ktorý svojim životom natoľko narúšal sebaistotu spoločnosti, až skončil na kríži, podľahla svetským zvodom a preniesla jeho krištáľovo čisté posolstvo do pompéznych chrámov. Kvázi nasledovatelia sa zaodeli do honosných rúch a telo a krv Pána začali prechovávať, ako inak, v zlatých monštranciách a kalichoch, podľa možností vyšperkovaných aj drahokamami.
Čiže aj významné náboženstvá a cirkvi uprednostnili MAŤ pred BYŤ.
Väčšími sa stali ľudské hodnoty ako božské, vesmírne, prírodné, ako chcete. Pre mňa sú to synonymá.
Menšia časť ľudskej populácie sa dokáže aspoň priblížiť hodnote BYŤ. Ale našťastie existujú aj takíto jedinci, ktorí sa búria, tvoria, nachádzajú riešenia.
Z tých sa stávajú géniovia, nesmrteľní, blahoslavení. Žiaľ, spravidla žijú kdesi na okraji spoločnosti, umierajú opustení, v chudobe, izolácii, neraz ako mučeníci. Rehabilitovaní bývajú až posmrtne. Potom sa im stavajú aj pomníky, sochy, bývajú po nich pomenované ulice, námestia, svetové letiská. Lenže im už môžeme kamsi fúkať, ako hovorieval môj otecko. Prežíva len ich dielo, ktoré po sebe zanechali, na dobu prevratné idey, spracované teórie, vynálezy alebo parafrázy na márne boje s povestnými veternými mlynmi Dona Quichotta.
Ešte aj takéto osobnosti mávajú vo finálnych fázach života niekoľko možností. Alebo ich ľudstvo vyhlási za šialencov, buď ich v lepšom prípade začne aj uznávať, čo býva skôr výnimkou. V extrémnych si siahajú na život sami, lebo tlak, ktorý je na nich vyvíjaný, či už zvonku alebo z hlbín vlastnej duše, neunesú. Ďalších sa spoločnosť zbavuje násilne.
V živote sú rozhodujúce dva krajné princípy. Pozitívny a negatívny. Väčšinu tvorí ťažšie rozlíšiteľný stred, ktorý schizofrenicky medzi týmito pólmi tápa.
Vychádzajúc z Fromma by mali byť pozitívne zamerania v zmysle BYŤ a negatívne MAŤ. Svet by mal fungovať na báze rovnováhy, aby sa nerozsypal, lenže o tú tiež treba neustále usilovať.
Vyjadrím to názorne takto: Ľudské telo je hudobný nástroj, na ktorom hrá muzikant. Výsledkom je hudba, ktorú síce počujeme, vnímame, môžeme byť ňou očarení, ale nie je konkrétna, nemôžeme ju uchopiť do rúk. To je duchovná nadstavba, ktorá pretrváva naveky.
Spoločnosť je potom orchester a ten už potrebuje dirigenta, ktorý drží taktovku, inak vznikne len chaos a nie dokonalá interpretácia skladby.
Všetci toho dirigenta tušíme, vieme že musí existovať, len ho zatiaľ nevieme nájsť. Umne sa pred nami tají za neznámom a hrá s nami hru na slepú babu.
Aj najväčší géniovia sa dajú deliť na krajne negatívnych, pozitívnych a rozporuplných. Nie je problém vymenovať notoricky známe príklady takýchto osobností a poučiť sa z dôsledkov ich pôsobenia v histórii.
Realizovať šialené predstavy v praxi nemôže nikto sám, nech by bol akýkoľvek výnimočný a mocný. Podmienkou je, aby vycítil v pravý čas vhodnú klímu, spoločenské podhubie. Potom mu stačí zahrať na správnu strunu, udať takt a dokáže sfanatizovať masy, zbaviť ich akejkoľvek súdnosti a zmanipulovať natoľko, že sa dokážu správať nekonečne krutejšie, ako tá najzvlčilejšia zvieracia svorka.
Ľudskú spoločnosť je možné prirovnať aj oceánu. Čo do času, priestoru, obrovského tlaku vodných hlbín, závislosti od rozmarov počasia. Hurikány, cyklóny, tajfúny či iné katastrofy striedajú v rôznych intervaloch obdobia, kedy zostáva hladina relatívne pokojná. Každý z nás je len jeho kvapkou. Oceán tvorí až množina všetkých kvapiek. Minulých, súčasných i budúcich. Nie je ťažké bez správneho kompasu zablúdiť, utopiť sa, ak nevieme plávať alebo stroskotať hoci aj na takej lodi akou bol Titanik.
Ľudstvo v drvivej väčšine od pradávna tuší, že existujú vyššie sily ako je samo, i keď sa neustále snaží opravovať a vylepšovať prírodu. Bolo isté obdobie, keď sme sa snažili si vsugerovať, že dokážeme v budúcnosti rozkázať aj vetru, dažďu...
Či už to boli rôzni bôžikovia, celé klany pohanských bohov aj so svojimi zložitými vzťahmi, bohovia, ktorých uznávajú jednotlivé náboženstvá, príroda, vesmír alebo dokonca hmota, ako sa to pokúšali hlásať ortodoxní materialisti.
Uvažujem, že práve preto, ak vychádzali z tohto predpokladu, stroskotali pokusy o nastolenie spravodlivosti na báze socializmu či utópii o komunizme.
Opäť hájili len princípy MAŤ, ibaže na akomsi sociálne spravodlivejšom základe. Lebo boli presvedčení, že stačí ak utláčaní prídu o svoje okovy a budú naveky blažení.
Lenže na ľudskú dušu, na jej potreby, duchovný rozvoj vo forme BYŤ pritom celkom zabudli.
Napriek tomu dospievam k záverom, že to boli dejinne predsa len vyššie etapy rozvoja ako je súčasná, ku ktorej sme dospeli po revolučnom zvrhnutí kapitalizmu.
Nevrátili sme sa totiž k jeho hodnotám, ktoré sme najmä my, vo východnom bloku, začali tak závidieť Západu, keď sme začali mať viac príležitostí obdivovať ho. Lenže to bol len pohľad akoby z rýchlika.
Mali sme po krk neslobody myslenia a prejavu, diktatúry už ani nie proletariátu, ale jednej všemocnej strany, nepružnosti plánovanej ekonomiky, tak sme obdivovali plné výklady, neónmi vysvietené ulice západných veľkomiest. Boli sme opojení z voľného toku myšlienok, väčšej rôznorodosti pri rozhodovaní o spôsobe vlastného života, opätovnej možností nadobúdania aj súkromného majetku.
Horlivo sme prižmurovali oči nad nedostatkami, ktoré sme doma nepoznali, teda ani bedlivo nevnímali. Predovšetkým značný počet stroskotancov života, nezamestnaných, bezdomovcov a iných nešťastníkov v presvedčení, že nám, osobne, sa čosi také nemôže stať.
Tak sme plní nových nádejí vyšli na námestia a nadšene štrngali. Viem, že väčšina na tých námestiach nebola za návrat kapitalizmu, ale za násilne zmarené nádeje o reformy socializmu, hľadanie tretej cesty. Často si teraz mnohí na tieto ilúzie spomínajú s trpkosťou.
Mám taký dojem, že tretia cesta sa hľadá až v súčasnosti, po rokoch a celosvetovo. Ešte búrlivejšie, na námestiach a v uliciach. Nie práve tak nežne, ako prebehla tá predošlá u nás.
Nemáme inú šancu, ako spojiť sily, lebo nežijeme na izolovanom ostrove.
Mala som v detstve priateľku, ktorá mi svietila na cestu ako jasná hviezda. Naše východiská boli mierne odlišné. Niektoré predpoklady som mala vo väčšej miere dané ja, iné ona. To je zákonité. Lenže ona svoje dokázala zužitkovať lepšie a skôr.
Dosiahla vysokoškolské vzdelanie, ktoré bolo pre mňa len chimérou. Vďaka spolužitiu s obetavými rodičmi, v dvojgeneračnom byte, sa mohla úspešne realizovať vo svojom povolaní a mať súčasne postarané aj o deti a domácnosť. Pre mňa boli obe roly súčasne neskĺbiteľné.
Keď sa naše cesty rozišli, dostávala som od nej listy plné optimizmu a nadšenia. Tešila sa z nábytku na módnych stračích nôžkach, ktorý si objednali priamo na veľtrhu. Posielala mi ešte nie bežné farebné fotografie zo zahraničných dovoleniek. Informácie, že skúter vymenili za nové auto. Že hľadajú pozemok na vlastnú vilu už v Bratislave, ktorú si aj sama vysnívala a projektuje.
Až kým ma nedorazilo smútočné oznámenie o jej náhlom, predčasnom skone. Bol to pre mňa šok, z ktorého som sa roky nedokázala spamätať a neustále som si kládla otázku, prečo zomrela taká mladá, na náhlu mozgovú cievnu príhodu.
Dochádzalo mi to len veľmi pomaly.
Spomenula som si na jedno z našich posledných stretnutí, kedy sa priznala, že nový odtieň vlasov nemá zvolený náhodne, ale preto, lebo je úplne šedivá. Bolo nám len čosi vyše tridsať a ja som žiadne šediny ešte neobjavila, napriek zdanlivo ťažším životným podmienkam.
Na jej dlhšie nerozvádzané priznanie, že žije ako medzi mlynskými kameňmi.
Pochopila som, že nimi boli práve nezlučiteľné hodnoty MAŤ a BYŤ, do ktorých bola neustále tlačená najbližšími. Zaplatila za to životom. Zostali po nej dve polosiroty, ktorým bola vnucovaná táto dilema rovnako. Navyše so zamontovanou fanatickou, priam teatrálnou zbožnosťou. Bigotnou, o to menej tolerantnou. Čiže kompletná trojica neriešiteľných paradoxov.
Princíp MAŤ znamená prevahu moci, uplatňovania sily, pripisovanie neprimeraného významu statkom svetským, úsiliu dosahovať zisk za každú cenu. Všetko korunované neschopnosťou človeka odhadnúť vlastné skutočné potreby, limitovať ich a vzdať sa prebytočného v prospech sociálne znevýhodnených.
Mala som šťastie na úžasnú svokru. Musela byť snáď anjel už za života. Pritom bola sirota z detstva, matka deviatich detí, takmer negramotná, pretože mala možnosť chodiť do školy len jednu zimu, ako to kedysi bývalo. Lenže nebesá ju obdarili úžasnou empatiou, dobrotou a ľudskou múdrosťou. Šla svojou vlastnou cestou dopredu, využívala všetko čo jej doba prinášala, ale nemala zábrany vhodne, ale taktne upozorniť, ak sa jej správanie potomstva zdalo nevhodné.
Manžel občas spomínal, ako v ich odľahlej obci býval kedysi malý krámik. Majiteľ vymieňal deťom doma ukradnuté vajíčka za cukríky. Veľmi dobre si spočítal, že vajíčko je o čosi drahšie ako darovaný cukrík a mädlil si ruky od radosti, ktorú mu prinášal nepatrný zisk. Tešili sa aj deti, že ľahko prišli k vzácnej sladkosti. Kto na to v konečnom dôsledku doplácal, som si ľahko domyslela sama. Nuž, moja svokra. Ak jej deväť detí kradlo vajcia, musela mať o to viac starostí, čím ich nakŕmiť.
Nech premýšľam hocikoľko, dolujem v spomienkach, ešte som sa za svojho pomerne už dlhého života nestretla s tým, že by samotné peniaze, či majetok, priniesli niekomu aj trvalejšie šťastie. Ak, tak len veľmi prchavé. Pretože takéto rovnice jednoducho neplatia.
Stretávam sa s názormi, že u nás zavládol opäť stalinizmus. Diktát jednej strany. Hovoria to tí, čo majú len hmlistú predstavu o tom, čo hovoria. Ja mám ešte v pamäti aj obdobie temna za Stalina. To boli predsa politické vraždy, gulagy, popravy, uránové bane, udávanie, špehovanie, všeobecná nedôvera. Keď istý muž, ktorého som dobre poznala, opustil svoju ženu a deti zo strachu len preto, lebo pochádzala z Juhoslávie. Vtedy to bola krajina, kde bol prezidentom osvietenejší Jozif Broz Tito, znázorňovaný ako krvavý vrah, so sekerou v ruke. Takúto karikatúru si pamätám aj z obálky Roháča. Keď môj otecko musel v práci oslovovať mamu súdružka. Kedy sa súdilo a popravovalo za HUKO, aby sa neskôr na dohodenie kameňom postavili železiarne, o ktoré sa teraz naťahujeme s US Steel, či zostanú alebo odídu, aby sa z okolia Košíc a východu našej krajiny nestal región s ešte vyššou mierou nezamestnanosti.
Už v roku 1963 som sa chcela vzbúriť proti spôsobu volieb, o ktorých sme takmer všetci vedeli, že sú len absurdná fraška. Rozhodla som sa nezúčastniť. Lenže v podvečer mi ktosi zazvonil. Za dverami stáli dvaja neznámi dôchodcovia z volebnej komisie. Prišli ma upozorniť, že som ešte voliť nebola. Otvorila som im v domácom oblečení a použila vopred pripravený argument, že nemôžem, lebo som doma sama, s dvomi malými deťmi, z ktorých menšie blúzni v štyridsať stupňových horúčkach. Neklamala som, bola to pravda.
Lenže ujkovia sa nedali odradiť. Rázne vošli do bytu poodchýlenými dverami, odhodlane si posadali v obývačke do kresiel a vyhlásili, že mi deti postrážia. Nezostalo mi nič iné, ako na seba čosi prehodiť, ísť do volebnej miestnosti, prevziať od komisie papier a vhodiť ho do príslušného otvoru v urne. Bez akejkoľvek možnosti skutočne aj voliť, či rozhodnúť o tom, komu dám svoj hlas.
Ráno bolo potom vo všetkých novinách zverejnené, že sa volieb zúčastnili občania na nejakých 99,97 %. Tie stotinky si ponechali ako argument, že aj u nás sú ľudia, ktorí voliť nemusia, aby nás nemohli spoza hraníc obviniť zo 100 %-nej účasti, ktorá by už bola príliš okatá.
Neskôr som aspoň využívala plentu. Zásadne. Či už som mala koho škrtať, či nie a či to vôbec malo nejaký zmysel. Ale priečilo sa mi ostentatívne vhadzovanie vopred natlačených kandidátok jedinej strany, s vopred určenými menami.
Toto bol takzvaný reálny socializmus, ale znamenal určitý pokrok voči stalinizmu.
Vytýka sa našej generácii, že sme volili aj HZDZ a tým pádom aj Mečiara. Toto meno sa vyslovuje s maximálnym potláčaním odporu. Pritom je to zakladateľ nášho samostatného štátu, Slovenskej republiky, ktorej 20. výročie vzniku sme práve oslávili. Nech mi teda láskavo títo mudrlanti povedia, koho sa dalo voliť v prvých slobodných voľbách po novembri 1989, ak ste neboli práve prívrženci kresťanských demokratov. Koľko a akých strán sa stačilo narýchlo vyprofilovať, ak budeme považovať v Čechách Občianske fórum a na Slovensku Verejnosť proti násiliu skôr za občianske hnutia ako politické strany.
Kto tušil krátko pred prevratom, že Jakeš sa oprávnene cíti sám ako kôl v plote a absolútna moc komunistickej strany je už v takom rozklade, že stačí zemská príťažlivosť, aby vypadla na ulicu.
Veď to bol len zárodok demokracie, obalený žĺtkom, bielkom, aj škrupinkou vajca.
Hneď pri prvých slobodných voľbách, ktorých zázraku sme sa nevedeli nabažiť, som sa rozhodla držať zásady, že budem voliť ženy. Tak som dala hlas pani Oľge Keltošovej a jej straníckym kolegyniam podľa poradia na aktuálnej kandidátke. Teda s možnosťou zvoliteľnosti. Toto svoje rozhodnutie vôbec neľutujem.
Oľga Keltošová, uznávaná novinárka, sa zasadzovala aj na medzinárodných fórach za práva stále ešte spoločnosťou viac utláčaných a znevýhodnených žien. Keď zistila aký je politický ring neférový, čestne ustúpila z boja a stiahla sa do súkromia.
Veľmi som fandila pani Ivete Radičovej a bola som hrdá na Slovensko, že má takú erudovanú, vzdelanú a slušnú ženu, premiérku. Trochu som vedela, čo a kde robí. Ale priznávam, hlas som jej vo voľbách, i keď s ťažkým srdcom nedala, lebo som cítila, že nastúpila na nesprávny vlak. To sa mi potvrdilo aj tým, že sa v žiadnej významnej funkcii neudržala. Tým však moje sympatie nestratila.
Ak národ v minuloročných voľbách dal taký mandát súčasnej vládnej strane, aký má, tak sa márne bude opozícia obhajovať svojou neschopnosťou sa zjednotiť. Len majú zábrany definovať dôvod presne.
Stalo sa tak predovšetkým preto, lebo sa jej zapáčilo MAŤ.
Zabudla na zvyšok národa, nebola schopná vidieť do akej biedy ho uvrhla. Keď horelo, tak hasila uťahovaním tých najslabších článkov spoločnej reťaze, nikdy nie tým, aby čosi sama obetovala. Kresťania, ktorí to majú priam v popise práce, zarovno.
A nechápe to doteraz. Hovorí jazykom, ktorému pospolitý národ nerozumie, lebo ho trápia celkom iné existenčné problémy.
Nevychádzam z údivu nad spôsobmi jej boja o vlastnú záchranu.
Ak som donedávna len okrajovo vedela, že sa vedú zákulisné boje o generálneho prokurátora, teraz konečne poznám, aspoň z televízie, osobu, o ktorú sa jedná.
Možno na rozdiel od opozície, som študovala aj psychológiu, tak si jasne uvedomujem, že čím viac bude bojovať o jej menovanie, ak už sama dôveru národa stratila, tým viac ju bude stavať do pochybného svetla. Mohol by byť potom takýto kandidát hoci aj svätý, viem, že ak sa chce, na každom, najmä ak sa na neho upriami toľko pozornosti, sa vždy čosi nájde, vymyslí, z čoho celkom čistý nevyjde. Taký je zákon politickej džungle.
Naopak. Ak sa spochybňoval a zosmiešňoval pán prezident a médiá sa ho snažili zosmiešniť pre demenciu, senilitu či sklerózu, je čoraz viac zrejmé, že pán prezident musel doposiaľ hovoriť a robiť to, čo v skutočnosti ani nechcel. Teda sa freudovsky zabreptával, lebo medzi rozumom a jazykom mal taký blok, že mu spôsoboval takmer neprekonateľné ťažkosti. Preto mi neušlo, že sa v rozhovore pre televíziu vyjadroval plynulo, i keď sa chvíľami ledva ubránil slzám.
Väčšina bežných ľudí má pre ľudskú slabosť pochopenie a tak sa pozícia pána prezidenta, zdanlivo paradoxne, skôr upevňuje.
Toto mi nahovára istá moja profesionálna deformácia. Je jedno, že viac amatérska.
Keď som prichádzala k týmto záverom, ešte som nevedela o ďalšej zaslepenosti časti opozície. Ale keď som videla bežať oznam na lište počas správ, že obviňujú ministerku zdravotnícka Zuzanu Zvolenskú a premiéra za umožnenie dostupnosti potratov, už sa mi zdalo, že to snáď nemôže byť ani pravda a mám vidiny.
Tuším odkiaľ dujú tieto vetry a mám na to svoj názor dávno. Už som o tom písala v iných blogoch. To by sme mali nasledovať Írsko a rozhodovať o tom, či má väčšie právo na život embryo, respektíve mužský klon ako dospelá žena, redukovaná na použiteľnú maternicu, ktorá ho vynosí a porodí?
Sama som zvedavá, kam až tieto absurdnosti povedú.
Ak je časť slovenského národa rozhorčená tvrdšími postupmi pri náprave chýb minulých, jedná sa pravdepodobne o malých podnikateľov a živnostníkov. Tí sú momentálne znepokojení právom. Lenže predpokladám, že sú to zrejme schopní a odvážni ľudia, vzdelaní, ešte v produktívnom veku, ktorí by sa mali dokázať nielen pružnejšie prispôsobiť, ale aj brániť a hľadať nové metódy či už podnikania v rámci súčasných možností alebo zabezpečiť svoju existenciu aj inak. Snažiť sa využiť ponúkané šance bez predčasnej rezignácie. Mali by mať ešte silu zabojovať o svoju perspektívu. Ak sa dali svojho času na podnikanie, museli počítať aj s určitým rizikom, ktorý to so sebou prináša.
Dávno nie je stalinizmus, ani reálny socializmus a už, dúfam, nikdy nebude taký upírsky -izmus, aký sa tu rozbujnel pred voľbami. Rozmnožil sa ako metastázy najzhubnejšej rakoviny. Tento fakt rozhodol o tom, kto dostane dostatok hlasov na to, aby mohol vládnuť hoci aj neobmedzene. Bez prisluhovačov.
Lenže pozor!
Parlamentná demokracia zatiaľ stále zostáva. Vláda a jej strana má obmedzené vládnutie na jedno volebné obdobie a to sa kráti tak nezadržateľne, ako plynie čas.
Predsedovia vlád ani politických strán nie sú cisári či králi, ktorí vládnu až do smrti a po nich dedia trón následníci po meči či praslici.
Boj o moc trvá permanentne. Len tí, čo sa jalovo rozčuľujú a sú nespokojní, by mohli tiež chopiť svoju šancu a pozitívne konať.
V zmysle BYŤ, nie MAŤ.
Kladú otázky, či majú ísť strieľať. Nuž áno, prečo nie, ak je to skutočne nevyhnutné. Pamätám si aj partizánov, ktorí išli do hôr a riskovali nepohodu, zranenia, omrzliny, dokonca aj život. Len sa nepýtali, čo za to dostanú, aký budú mať zisk.
To zaujímalo skôr tých, ktorí sa z povstania snažili ťažiť čo sa dalo až po funuse. Hoci aj bez vlastného pričinenia či obete. Viem, ako sa podpisovalo odbojárske, zvané ľudovo 255-ka. Sused susedovi, kmotor kmotrovi, kamarát kamarátovi. Skutoční partizáni často o ňu ani nežiadali. Po rokoch bolo odbojárov toľko, že koloval vtip: Ak by boli z lesov na Nemcov len pľuli, boli by ich utopili.
Ak teda partizáni konali v zmysle BYŤ, mnohí poberatelia odbojárskeho patrili už skôr k vyznávačom spôsobu MAŤ.
Ono je veľmi ťažké opustiť teplé pelechy, kreslá pred televízormi, či bezpečné posedenia pri pivku a riskovať úplne všetko. Hrôza čo len pomyslieť!
Lenže toto je prejav spôsobu života BYŤ. Dokázať za svoje ideály aj bojovať. Nemusí to byť rovno so zbraňami v rukách. V auguste 1968 dokázali ešte Čechoslováci držať niekoľko dní v šachu polmiliónovú ozbrojenú armádu rozumom, vtipom a entuziazmom.
Víťaziť môžu v živote jedine tí, ktorí sú toho ešte schopní.
Práve čítam knihy takého osvieteného človeka, ako je OSHO. Hneď dve. A musím mu dať vo veľmi mnohom za pravdu a skláňať sa pred jeho múdrosťou.
Skutočne je ľahšie vyrovnať sa s vlastným svedomím tak, že prenesieme nespokojnosť pretavenú do agresie hoci aj voči najbližším. Najmä ak sú slabší a teda zraniteľnejší.
Ak nemáme sami dosť vedomostí, je pohodlnejšie dokazovať iným, akí sú hlupáci, ako sa seriózne zahĺbiť do štúdia, získať tak odstup, potrebný nadhľad a erudíciu hlbšie sa zamýšľať nad chodom sveta.
Do istej miery majú takúto danosť starí ľudia, lebo majú prinajmenšom podstatne viac životných skúseností. Lenže práve tí ako keby boli súčasným mladým už len terčom posmechu a čímsi zbytočným, čo len prekáža a ujedá zo spoločného, beztak tenkého krajca chleba.
Aj v tomto tkvie jeden z koreňov súčasného morálneho marazmu. Stratila sa úcta nielen k veku, ale dehonestuje sa dokonca samotný majestát smrti. Upiera sa právo každej generácie odžiť si vymedzený kolobeh života, ktorý trvá od narodenia až po skon. A to aspoň v primeranej dôstojnosti.
Dieťa prichádza na svet s čistou, nevinnou dušičkou, s túžbou poznávať svet a nájsť v ňom svoje správne miesto. Po skončení štúdií je vrhnuté do vírov života, jeho predstavy sú tvrdo konfrontované so skutočnosťou a naráža na prekážky, ktoré sú mu neustále hádzané pod nohy ako polená. Cez niektoré sa preškriabe, na iných padá, aj zraní. Ak nájde v sebe sily, tak sa zodvihne a bojuje ďalej.
Je podstatné, či sa na strastiplnej púti životom prikloní k princípu MAŤ alebo BYŤ, lebo to rozhoduje apriórne o tom, či sa v konečnom dôsledku nájde alebo stratí.
Najväčším šťastím v živote nie je ani sláva, ani moc, už vôbec nie majetok, peniaze, zlato, šperky, paláce, ale duchovno, rozvíjanie vlastných možností do najvyššej možnej miery.
V najširšom slova zmysle, v najrôznejších kreáciách.
A úplne najväčším šťastím je, ak sa kruh života uzavrie tak, že sa človek vráti okľukami, po útrapách života, prekonajúc pozitívne všetky nástrahy, domov.
To znamená k vlastnej čistej duši, ktorá mu bola darovaná pri zrode a nájde znovu sám seba, takého, akým bol v detstve, kým prišiel o nevinnosť. Síce trochu zjazveného, vráskavého, ale bez zábran nastaviť si zrkadlo.
Potom zatvorí za sebou dvere a dovnútra pustí príležitostne len takých hostí, ktorí slušne zaklopú. Zavolajú, prejavia záujem a budú ochotní mu rozumieť bez toho, aby zraňovali. Lebo ich čosi spája. Či už sú to emočné putá, identické životné hodnoty, spomienky, zážitky alebo práca.
Má to však jednu nevýhodu. Musí vytrvať do konca, lebo je doma, hostiteľ, nemá kam odísť. A všetok balast, ktorý po návšteve zostane, musí dať do poriadku sám.
Ak sám zatúži kohosi navštíviť, prípadne prijme pozvanie, tiež slušne zaklope, pozdraví a túži si vychutnať vzácne okamihy v spoločnosti kohosi blízkeho. Ale keď sa začne predpokladaný súzvuk duší zvrhávať na hádky, polemiky, obviňovania, útoky, nedorozumenia, nepochopenie, zdvihne sa a odíde.
Doma si potom, v ústraní, fúka boľačky.
Možno aj nadobro, takže ho stratíme a ľutovať bude zbytočné.
Ešteže existujú ústupky, kompromisy, dobrá vôľa a neustála zmena, ktorú píše život sám, inak by som skončila veľmi skepticky.
Takto stále zostáva nádej, kým sme nažive.
