Na miestach, kde niekto vidí iba beznádej, cíti odpor, kde ho prepadá panika či strach, nachádza iný človek silný príbeh, pociťuje inšpiráciu a prebúdza sa v ňom túžba po živote. Zbierka krátkych reportážnych príbehov Tekutý fetiš spisovateľky Ireny Brežnej je takým miestom.
Spolu s hrdinkami kráčate rozvalinami čečenských miest, kde na vás gánia ruskí sfetovaní alebo opití vojaci, ľakáte sa rohov, za ktorými na ulici ležia pohodené údy ľudských tiel, spálené a dorezené črepinami a šrapnelmi hvízdajúcich striel. Roztrasení si prikrývate nos, ústa. Sledujete ten zločin, pýtate sa na vieru, nádej, na to, kde ostala ľudskosť. „Miluje nás Boh, alebo nás nenávidí? Niekdy si Zajnap myslí, že videla viac, ako si Boh dokáže vymyslieť.“ Výkriky ľudí, postrieľaný dobytok, hladné psy, zhanobené majetky.
Zajnap je sprievodkyňa. Sama letí poviedkou ako odistený granát, zanecháva po sebe zmrzačených, dotýka sa ľudí, prechádza skrze nich: „Zajnap má radosť, keď sa hladká duša natrhne a prebudí sa v nej záujem o Kaukaz. Zajnap to nazýva zbieraním priateľov na západnom fronte.“ Chce sa stať ozvenou, ktorú bude počúvať svet. Ale svet je hluchý. Hlasy vsiaknu do hrubých múrov parlamentov, tie ich navždy pohltia. Hrdinka je zberateľka a slovo po slove získava nové duše. Vojna podľa nej zapácha, je to smradľavá práca a Zajnap musí robiť svoju prácu. Čím viac duší nazbiera, tým prácu robí lepšie, tým viac omamuje svet výparmi, tým väčšmi bude pripravená na svoju smrť. Jej vlastná smrť nič neznamená, iba smrť tých, ktorí pomáhajú, je krivdou. „Je to naše rozhodnutie, keď zahynieme, ale tí, ktorí nás majú radi, majú zostať nažive.“
Poviedka ani slovom neupustí od traumatizácie svojho čitateľa, práve naopak. Daň umeniu. Umenie je zneužité a pošpinené. Lenže vojna je podľa Zajnap pred svetom skrytá, a keď ju chce hrdinka zastaviť, musí o nej informovať. Kto vlastne Zajnap ukázal cestu do sveta? Kto jej umožnil hovoriť o jej vojne? „Cestu do sveta jej ukázali vojnoví reportéri. Dojímaví ľudia, ktorí prišli z vlastnej vôle, aby zdieľali osud jej národa. Zajnap ich na rozlúčku objíma a sľubuje, že bude stáť pri ich vojne, ak by nejaká vypukla, veď človek nikdy nevie.“
Tu čitateľ stráca vedomie, na tomto mieste sa mu nechce myslieť. Načo si tými zverstavmi znepríjemniť popoludnie? Zrazu sa však cíti osamelejšie ako v zemľanke Grozného počas prudkého bombardovania a spolu so Zajnap prosí „Alaha, aby ju svojimi rukami podržal vysoko nad nenávisťou.“ A zatiaľ čo čiateľ krčí nosom nad postrieľanými nenarodenými teľatami, Zajnap „v Berlíne zasadá s ruskými inetektuálmi, z ktorých sa jej žiaden nespýta, kde a z čoho žije a ako jej je, keď hovorí po rusky.“
Zdroj: BREŽNÁ, I.: Tekutý fetiš, Aspekt: 2005;
