Slavomíra Henčeková
Príbeh o vzťahu-nevzťahu alebo o tom, ako to môže medzi dvoma fungovať
„Rozišla som sa s Lukášom.“ „Preboha, to ma mrzí. Si v poriadku? Ako sa cítiš?“ „Mám sa výborne. Už dlho mi nebolo tak dobre.“
Narodená v Poprade, žijúca v Prahe, povolaním právnička. Múdrosť tohto sveta som zatiaľ neobjavila, tak vám ju ani nebudem servírovať.Koniec hlásenia. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Politika, Nepolitika
„Rozišla som sa s Lukášom.“ „Preboha, to ma mrzí. Si v poriadku? Ako sa cítiš?“ „Mám sa výborne. Už dlho mi nebolo tak dobre.“
Traja spolužiaci. Traja kamaráti. Možno len nie tak dokonalí v nedokonalostiach, ako tí od Remarqua. Vyrastali spolu, spolu chodili na gymnázium, spolu študovali. Potom sa zopár rokov nevideli, každý z nich išiel vlastnou cestou životom. Dvaja z nich zostali žiť na Slovensku, jeden odišiel. Po niekoľkých málo rokoch sa znova stretli a rozprávali sa o živote, o zážitkoch, o radostiach i strastiach. Tí dvaja mali ale na život trochu iný názor.
Nastúpite do preplneného vlaku. Nepanikárite, pri srdci vás totiž hreje, že máte miestenku. Dostanete sa k svojmu miesto (skôr či neskôr) a zistíte, že vo vagóne, v ktorom máte niekoľko hodín sedieť, nefunguje kúrenie. Vonku je asi 5 stupňov, v nekúriacom vagóne v dôsledku organizovaného skupinového zahrievania horných končatín cestujúcimi, ktorí doň nastúpili už v Košiciach, v Poprade už pekných 8 stupňov. Možno aj 10, nech nepreháňam. Ako to celé dopadne?
Chcete byť výnimočný? Cítite sa dôležito, pretože pracujete na pozícii team leader, assistant hotel manager, success factor consultant či dokonca sandwich artist? A pritom pracujete v kancelárii s bandou ďalších podobne postihnutých, zaskakujete za prevádzkara a recepčnú v hoteli, konzultujete úspešné faktory (čo ja viem, čo to znamená, to už fakt nedávam) alebo jednoducho nakladáte syr, šunku a zeleninu do chleba. Byť výnimočným totiž nie je ničím výnimočným.
Za svoj krátky život mám pomerne častú a vytrvalú tendenciu utekať z rodnej krajiny – zo Slovenska. Tak to už s tými mladými dnes chodí, žiadna zvláštnosť. Pri každom z týchto útekov ma napokon i tak vždy dobehne otázka, na čo sme na Slovensku hrdí, čo je to naše, čím sa môžeme pýšiť, odlíšiť od iných národov a krajín, čo môžem ponúknuť. Či už sa vás niekto spýta, odkiaľ ste, či nemyslíte náhodou Slovinsko alebo Československo alebo napríklad počas pobytu na univerzite v zahraničí, keď každá z nich iniciatívne usporadúva akýsi slávnostný deň prezentovania domácej krajiny. Tak či onak ste nútení premýšľať – najmä keď sú geografické znalosti pýtajúceho sa na úrovni priemerného Američana, o Prahu sa po `93 už neopriete, hokej je im ukradnutý a z bryndzových halušiek by sa jedine tak, ehm, no veď viete.
Právnici sa stávajú poslancami, exekútori katmi, sudcovia mafiánmi. Právo obchádzajú šmejdi, orgány verejnej moci ho aplikujú veľmi pragmaticky, na páchateľov trestných činov je prikrátke. Právnické vzdelanie sa stáva súkromným biznisom, diplomy sa kupujú, diplomovky nechávajú napísať súkromnými spoločnosťami. Právnická spoločnosť je vnímaná ako uzavretá skupina snobov s veľmi dobre rozvinutou sieťou vzájomných vzťahov a kontaktov, stojaca kdesi mimo, ďaleko od obyčajných ľudí, ťažiaca z ich problémov a nešťastí.
Majte oči otvorené. Tie najlepšie veci alebo tých najlepších ľudí môžete mať priamo na dosah. Len sa musíte naučiť, ako ich rozoznať v dave. Musíte zistiť, čo sami skutočne chcete.
Malý príbeh o tom, ako človeku nevýjde dlhodobý plán, s ktorým počítal a pre ktorý spĺňal všetky predpoklady. Alebo návod, ako nabudúce nevešať hlavu.
Ja akosi nemôžem uveriť. Dnes nás opustila moja bývalá vyučujúca, šikovná právnička, a áno, bohužiaľ aj vdova po jednom z našich najlepších trestniakov, ktorý si vzal život sám pred dvoma rokmi, docentovi Jurajovi Kolesárovi - doktorka Ľuba Kolesárová, matka 5-ročného Jakubka. Stalo sa tak po čine, ktorý ako študenti práva rozoberáme na seminároch trestného práva, ako bežní ľudia vidíme denne v televíznych novinách, no nepripúšťame si, že sa skutočne môže udiať. Tobôž nie, aby bol spáchaný na našich známych či blízkych. Momentálne ma nezaujíma kvalifikácia toho trestného činu, momentálne nemám chuť knihu z trestného práva, štátnice-neštátnice, ani otvoriť ...
Tiež sa vám stáva, že sa ráno zobudíte na piaty budík, ak vôbec, snažíte sa do seba hodiť prinajlepšom jogurt, friškom sa obliecť, náležite pohlaviu, orientácii a fyziologických predispozícií namaľovať, klusom na autobus, resp. za hranicou zákona autom, so spŕškou nadávok kvôli zápche, rýchlo do práce, či do školy, v nej obed, nestihnuteľný v čase naň vymedzenom, na nákup, domov, za rodinou, či priateľmi, pre náruživcov možno nejaký ten kúsok pohybu v na to špeciálne určenom zariadení, kde ste si kúpili pernamentku, aby ste sa dokopali doň chodiť alebo nedajbože na čerstvom vzduchu, na, ehm, 5 min na Facebook, príprava na ďalší deň, ktorú aj tak nestíhate, raz za čas vypadnúť s podobne nestíhajúcimi, ale tuho odolávajúcimi, na nejaké to pivko, dve, tri, vodečku, dve, tri ... treba piť rýchlo, veď ktovie, kedy budete mať zase čas, spať, a zase vstávať, s riadnou opicou alebo bez nej, v závislosti od stupňa uvedomenia a zase dookola ... tuším tomu nadávajú každodenný stereotyp.
... sa už určite začnem učiť, písať diplomovku, zdravo sa stravovať a cvičiť, prestanem fajčiť, piť, zaplatím účty, podám daňové priznanie, upracem, nakúpim, aj trávnik pokosím ... jednoducho od zajtra budem zázračne iný človek, na betón, len nie, prosím, dnes, dnes sa mi akosi nechce. Nehovorí vám to niečo?
Keď si predstavím popradskú železničnú stanicu, vyvoláva to vo mne pocit šťastného návratu domov. V mysli niektorých tento obraz vyvoláva úplne iné pocity. Pocity strachu, do neba volajúcej nespravodlivosti, krutosti a ľudskej nenávisti. A obzvlášť dnes. Je 25.3.2012, 70. výročie odchodu prvého transportu tisícky slovenských dievčat na trase Poprad - Osvienčim s jednosmerným lístkom.