Oddávna som podozrievavá k ľuďom, ktorí majú v rukách priam neobmedzenú moc a peniaze. Desivý fenomén despotického, psychopatického guru. V rôznych samozvaných sektách sa to nie raz skončilo tragicky. A mám tiež alergiu na samoľúbych ľudí. Mávajú to priam napísané na čele. Moje inštinkty však tento krát ostali pokojné. Pohľad na Kuffu a rozhovor s ním ma v ničom neiritoval. Skôr naopak. Zastihla som ho práve počas nedeľnej svätej omše v kaplnke plnej jeho zverencov. Ježiš v evanjeliu vrátil hluchonemému reč i sluch slovami „Effeta“ – „Otvor sa“. Kuffa vo svojej kázni sugestívne, viac krát, citoval Ježišove slová. V jednom momente som mala pocit, že sa mi prenikavo pozerá do očí, hoci som stála vzadu. Zdôrazňoval otvorenie srdca (pre lásku, pre Boží hlas...) Hovoril aj o vlastnom živote a o radikálnom rozhodnutí, ktoré ho priviedlo ku kňazstvu. Toľko presvedčivosti u kazateľa som nezažila často. A atmosféra v kaplnke - neopísateľná. Bol to obraz chorých na tele i duchu, ktorí chodia po živú vodu k prameňu.
O Žakovciach a o fungovaní komunity pod hlavičkou "Inštitút Krista Kráľa" sa dá napísať celá kniha. O postupnosti zoznamov: červený - modrý - biely. O špeciálnej metóde, ktorá je terapeutická aj pre najťažších závislákov. Pre mnohých na celý život. Terapia fyzickou prácou (kto môže) a kontaktom s Bohom, najmä v modlitbe. Nenásilne, dobrovoľne, s láskavou, ale pevnou rukou. Každý môže zaklopať a ostať, ak súhlasí s pravidlami hry. A každý môže hocikedy odísť... Televízia o Žakovciach natočila už zopár dokumentov, chodia tam celé zájazdy (žiakov), boli tam nie raz predstavitelia vlády, zástupcovia sociálneho úradu... Rozhovory s Mariánom Kuffom sú na youtube. Aj o tom, ako kedysi robil karate, horolezectvo, plánoval „normálny život“, ženu a veľa detí, najmä dcér. Alebo o tom, čo spravil, keď si na parkovisku do jeho auta sadla prostitútka a mnohé ďalšie.
Obraz Kuffu vo mne: charizmatický a zároveň mocný, mužný („najlepší kňaz je ten muž, ktorý by bol aj výborným manželom a otcom“, povedal mi). Muž činu, ktorý celou bytosťou slúži a pomáha tým najúbohejším. Od rána do večera. S výnimkou bohoslužieb a pobožností v kostole, väčšinou v montérkach. S úžasným zanietením slúži omše, káže (i keď pomaly ale isto pejoratívne slovo), zhovievavo spovedá kajúcnikov, v rámci relaxu vášnivo jazdí na koni a nadšene, holými rukami buduje spolu so „svojimi chlapcami“ nové kapacity pre bývanie, z kameňa, z tehál, z rozpadnutých domov v okolí, ktoré im (nie vždy) dovolia zadarmo odviezť a použiť... Všetko bez obuškov a bez pištolí, ako rád zdôrazňuje. Pri pohľade na jeho mozole som si uvedomila, že aj kňazom, aj všetkým veľkým vedcom a mysliteľom, čo veľa hĺbajú, by nezaškodilo viac fyzickej práce... ale to je téma pre iný text.
P. S. Vždy som pohŕdala potrebou dať sa vyfotiť s významným človekom. Je v tom niečo malomeštiacke, smiešne. Ale s Marošom som sa dala odfotiť. Možno je to jediný významný človek s ktorým mám spoločnú fotku, neviem. Ale chcela som mať zhmotnenú pamiatku na muža, ktorému nesiaham ani po päty.