Žijú teda z invalidného dôchodku, ktorý často ledva pokrýva ich vlastné potreby. Ich finančná situácia je neutešená. Zdravotná podobne. Ťažko hľadajú svoje uplatnenie v živote. Dnes som sa stretla s názorom, že vraj je výhodnejšie ochorieť na psychózu vo vyššom veku - ako sa to stalo mne, keď človek má už rodinu a stabilného partnera, ktorý nechce ničiť vzťah, v ktorom sú už aj deti. Partner tak chorého finančne dotuje a psychicky podporuje. V rannom vzťahu by však psychicky chorého partnera poslal kade ľahšie.
Mnohí by to podľa mňa spravili, i keď sú vo vzťahu deti a nemožno ich za to súdiť. Žiť s psychotikom, ktorému choroba mení jeho osobnosť, nie je jednoduché. Je to individuálne od prípadu k prípadu.
A tak som sa spontánne spýtala manžela: „Bol by si si ma vzal, keby som bola psychicky chorá už pred svadbou?"
„Neviem," znela jeho odpoveď, „nehovorím ani áno ani nie, jednoducho neviem."
Čo by bolo, keby bolo nik nevie, ani ja, keby to bolo v opačnom garde. Jedno však viem: deti nám odrastú a on zostane pri mne, i keď prídu ďalšie ataky. Už nie kvôli deťom, ani kvôli tomu, že mi to sľúbil pred Bohom, ale kvôli mne samotnej. Jednoducho preto, že ma má rád.
Ale čo mladší psychotici? Aké sú ich vyhliadky? Majú nádej na trvalý vzťah? Môže ich mať niekto rád? Dokážu niekoho očariť? Majú možnosť sa osamostatniť od rodičov, keď príjem z invalidného dôchodku je obmedzený? Pomôže im v tom dostatočne sociálna dávka - príspevok na bývanie, či občasné brigády?
Je to vec uhla pohľadu a hľadania vlastnej cesty životom. Som toho názoru, že človek nikdy nevie, čo dobré ho v živote ešte čaká. Aj s chorobou sa dá žiť a prežívať i radostné chvíľky. Život nie je len o úspechu v štúdiu, či zamestnaní, po ktorom sme túžili a ktorý je nám psychotikom odopieraný.
„Sny sú nakoniec iba sny, nie? Nech sa mi stalo čokoľvek , prišiel som na jedno - vždy sa môžem obzrieť dozadu a povedať si, že som aspoň nežil monotónny, fádny život."(Forrest Gump)
