Chcela som mať pokoj. Pokoj od všetkých a od všetkého. Obťažovalo ma všetko, čo ma nútilo vstať z postele. Už nejaký čas som chcela len ležať a topiť sa vo svojich myšlienkach alebo spať. Do mysle sa mi pomaly vkradla myšlienka, aké by to bolo fajn jednoducho sa nezobudiť. Zomrieť a už jednoducho nebyť, netrápiť sa.
Strach zo smrti sa vytratil. Nahradila ho túžba po nej.
Okamžikov, keď ste presvedčený o tom, že je načase svoj život skončiť, že to nemá význam, že ste na dne so silami, nie je v živote veľa. Utkvelo mi to v pamäti akoby som tam ležala teraz. Zľakla som sa samej seba. Kam som to v mojich myšlienkach dotiahla?
Neviem už po koľký raz v ten deň prišiel ku mne môj muž a volal ma, aby som vstala, že je načase niečo uvariť. Vždy som mala zmysel pre zodpovednosť a štipku som si zachovala vďaka tomu, že som si vtedy často pripomínala realitu slovami: „Som Paľova žena, mám dve deti....“ Hoci som pomýšľala na smrť a vôbec, ale vôbec, si neuvedomovala jej prípadné dôsledky - to, čo by moja smrť spôsobila mojim dvom deťom a ako by to znášal manžel, príbuzní - vedela som, že tieto myšlienky nie sú v poriadku, že život treba žiť. Tak ako to ide. Keď nie sme schopní radovať sa, precítiť lásku človeka k človeku, treba žiť povinnosťami. Vstať a zamestnať sa činnosťou, ktorú je potrebné vykonať. Viem, keď vás nič nenapĺňa, je to len prežívanie - úbohé, ubíjajúce prežívanie, ale niekedy to inak nejde.
A tak som aj vtedy vstala a šla navariť. Veď kedysi som varila rada, a tak som si povedala, že to musím zvládnuť a časom ma to možno znova začne baviť. Za každý obed som sa v duchu pochválila a dobre sa prizerala ako rodine chutí.
A tak som vstávala a varila každý deň – dni, týždne, mesiace. A nielen varila, ale niektoré dni prala, niektoré dni žehlila, občas upratovala. Vedome som chodila s rodinou na návštevy, na výlety na bicykli, i keď sa mi nechcelo, ale bola som tam, kde sa žilo, čoraz viac prítomná aj duchom, nielen fyzicky. Uvedomovala som si, že život je za dverami izby, do ktorej som sa prestala utiekať. Každú chvíľku, čo i len okamžik, keď sa do mojich pocitov akýmsi zázrakom vkradla radosť alebo láska som si plne uvedomovala. Boli mi také vzácne! Z týchto drobných okamžikov som si začala znova skladať svoj život... kamienok po kamienku znova skladať svoju malú roztratenú mozaiku - cestičku z temnoty.
„Známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešené zomrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť.“ Wilhelm Stekel
