Za celý deň som nepocítila štipku radosti, iba prázdnotu. A to všetko bez príčiny. Darmo si uvedomujem, že druhý na mojom mieste by bol šťastným. Večer som z toho bola úplne na dne. Plne som si uvedomovala, že je to všetko tou mojou chorobou, chybnou chémiou mozgu. Žiadna vonkajšia príčina, žiadne trápenie a predsa duša plná smútku, bohapustej prázdnoty. Pre niekoho možno nepochopiteľné. „Každý deň je rovnaký a v podstate nestojí za nič," opísal veľmi presne spevák Petr Muk príznaky depresie.
Ja viem, psychiatrička mi odporučila v také dni si na obed zvýšiť dávku antidepresív, ale viem ja na obed, že celé popoludnie a večer nebude stáť za nič? A koľko ďalších dní to bude trvať? Kedy prestať s užívaním zvýšenej dávky? A tak dávku zvyšujem iba keď je tých depresívnych dní za sebou viac. Opatrne na pár dní.
Dnešok bol úplne o inom. Normálny deň normálneho človeka, ktorý si nielen uvedomuje, že má byť prečo šťastný, ale šťastným i je. Oplatí sa s tým boriť. Oplatí sa v nádeji, že zajtrajšok bude lepší, prežiť depresívne dni, lebo po dňoch, ktoré v podstate nestoja za nič, prídu dni, počas ktorých sa stane malý zázrak, chémia v mozgu sa dostane do normy a pre tie dni, keď sa to podarí, sa nám ľuďom s depresiou oplatí žiť.
