Kvôli mojej práci som musela absolvovať 4-dňové školenie. Odchádzala som naň z obavami. Obávala som sa už len samotného úvodného dňa. Školenie sa totiž začínalo vstupným testom, ktorý mal obsahovať otázky z materiálu, ktorý sme pred školením obdržali.
Vôbec som netušila ako som na tom momentálne s mojimi schopnosťami niečo si naštudovať, čosi si z materiálu zapamätať. Vstupný test som však zvládla a bola som milo prekvapená, že moje niekdajšie schopnosti študovať mojou chorobou veľmi ani neutrpeli. Viem, že čo sa týka mojej pracovnej výdrži, nie som na tom tak dobre ako zdravý človek. Preto som sama bola zvedavá ako školenie budem zvládať. Nešlo len o to, že od 8.30 do 18.30 s prestávkami do mňa budú hustiť nové informácie. To bola len jedna stránka. Druhou bola skutočnosť, že som mimo domov, že spím v inom prostredí.
Samotné školenie bolo veľmi zaujímavé. Neboli to nudné prednášky. Školitelia veľmi šikovne udržovali našu pozornosť. Boli to profesionáli. Po celý čas nás aktívne zapájali do procesu, nesnažili sa nás nabiť teóriou, ale aktívne sme sa k nej museli spoločne dopracovať. Trénovali s nami rôzne zručnosti. Akonáhle sme začali upadať do letargie, udržovali našu pozornosť aj tým, že jednotlivé bloky popretkávali rôznymi hrami, pri ktorých sme sa nielen zabavili, ale znova prebrali k aktivite.
Nečudo, že po večeri som mala v hlave ako vymetené. Bola som totálne unavená. Mala som pocit akoby moja myseľ bola pohár šumivého vína - plná šumivých bubliniek. Večer som nebola schopná sledovať ani televízny program. Dej mi unikal. Skúsila som večer stráviť aj inak - medzi kolegami v bare pri jednom jedinom drinku.
Avšak po všetky noci, keď som chcela zaspať, myšlienky v hlave sa začali striedať jedna radosť. Nie a nie upokojiť svoju myseľ. Príliš veľa vzruchov, príliš veľa vnemov. Vedela som, že na spánok si musím dávať pozor a v noci si musím odpočinúť. Zaspávala som len vďaka liekom na spanie, ktoré som si prezieravo pribalila do batožiny. Nemám ich vôbec predpísané, no kedysi som ich brala na doporučenie psychiatričky pravidelne. Viem, že nejde o silné dávky.
Školenie skončilo a ja som sa vracala domov. Ona tu však bola zase. Znova sa objavili tie vtieravé bludné myšlienky, že som sledovaná. Znova sa objavila úzkosť. Avšak po prvej noci strávenej hlbokým spánkom bez liekov na spanie, po prvom dni strávenom úplne inou činnosťou ako na školení, úzkosť i choré obavy ustúpili.
Taká je moja choroba. Zákerná a stále prítomná. Som však rada, že som sa s ňou znova popasovala. Skutočnosť, že som školenie zvládla, ma veľmi povzbudila. Zas som o skúsenosť ako som na tom so svojimi silami zvládať aktívny život bohatšia.
