Nie som z tých, čo by si užívali spoločenský život na psychiatrii. Niektorí sú radi, že sú tu. Nachádzajú tu pokoj a istotu. Mňa však nebaví hrať človeče ani vymieňať si recepty či pozerať televízor. A tak polihujem, čítam knihu či časopis. Deň tu plynie pomaly, no pekne po poriadku. A ženy na izbe? Tatiana je v siedmom mesiaci tehotenstva a takmer celé dni prespí. Anka denne prepiera svoje veci. Nielen spodné prádlo, ale všetko oblečenie. Asi ju to ukľudňuje. A Judita? Tá má strach zo samoty a prežíva pritom nepríjemné závraty. Ostala po manželovej smrti sama vo veľkom dome s veľkou záhradou. Nezvláda to a navyše prežíva fóbie a zmätok aj medzi ľuďmi, bojí sa cestovať, ísť čo i len do mesta. Psychiatria je pre ňu akýmsi azylom.
So mnou je to naopak. Cítim sa tu ako vo väzení. Keď som bola prvýkrát na spoločnej vychádzke (kde inde ako v areály nemocnice, teda do bufetu a späť), vzduch voňal sviežosťou a ja som konečne po dlhom čase cítila ten vzácny pocit - pocit radosti z otvoreného priestoru.
Cnie sa mi za mojimi blízkymi, chýba mi rodina - deti a manžel. Som rada, že Paľo berie moje reči počas tohto kritického obdobia s rezervou. Napriek tomu, že som mu všeličo vyčítala, nenahneval sa na mňa. Keď som sa mu za moje ostré slová ospravedlňovala, veľkodušne povedal: „Už som zabudol." Anka, čo má doma dvojročné dieťa, počas vychádzky mužovi tiež všeličo vyčítala. On sa však nahneval a teraz hoci ho čakala, že príde na návštevu, neprišiel.
Človek v akútnom stave tejto choroby sa celkovo správa inak a inak aj rozmýšľa. Je super, keď vtedy cíti, že partner pri ňom stojí. Spoločne sa choroba lepšie zvláda.
Znova som tu absolvovala elektrošoky. Myslím, že tentoraz stačili tri na to, aby ma vrátili do reality. Vytratil sa strach, nekonečná úzkosť a nervozita.
Na Vianoce som bola na prvej priepustke. Mala pre mňa veľký význam. Vyskúšala som si ako by som to doma zvládala. Stačilo viac oddychovať a šlo to fajn. Nabrala som stratené sebavedomie a doslova som sa zvnútra poskladala. Našla som samu seba. Boli to krásne Vianoce. Nikomu neprekážalo, že som nemala nakúpené darčeky pre všetkých. Tešili sme sa, že som s rodinou, že pri štedrovečernom stole nik nechýba. Odvtedy som na tom čoraz lepšie. Nepríjemné stavy vymizli a vystriedali ich stavy pokoja a rovnováhy. Rada by som už prešla do ambulantnej liečby, no lekári to nechcú unáhliť. Chcú to poistiť ďalšou trojdňovou priepustkou. Silvester a Nový rok strávim doma, čo ma veľmi teší. Potom ešte pár dní a pustia ma natrvalo. Cítim sa už podstatne lepšie a verím, že to doma na PN-ke zvládnem. Ako poriešim svoj život, svoje zamestnanie, to však netuším.
Stále ma trápi otázka, čím sa ten akútny stav spustil. Asi môj chorý organizmus a plný úväzok ozaj nejdú dokopy. Zvládam to len tak-tak a pohybujem sa po tenkom ľade. Inak by som tu asi nebola. Podľa viacerých som už v práci dávno mala za sebou zavrieť dvere, keďže po priznaní invalidity mi namiesto zníženia úväzku ešte pridali. A to už nehovorím o vzťahoch s kolegyňami, ktoré už dúfali, že sa nevrátim. Ja som sa však režimu zamestnanej ženy nechcela vzdať.
