Na druhý deň ráno po rozcvičke a raňajkách sme mali komunitu. Predstavili sa nové pacientky, no keby ma aj rezali, mená som si nezapamätala. Hlavnou témou však bola Evička.
Má okolo 27 rokov, hoci vyzerá mladšie. Stále by fajčila a jedla. Okrem cigariet a jedla myslí ešte na svojho frajera. Stále sa vypytuje či za ňou príde. Evička nemá ani vlastné veci, všetko má erárne - nočnú košeľu, župan, papuče, uterák. Chodí po izbách a lašuje. Sestričky ju už dobre poznajú. Býva tu často. Upozorňovali nás, aby sme sa na izbách nenavštevovali, aby nik nechodil do cudzej izby. Keď sa chceme porozprávať so ženami z inej izby, aby sme sa zhovárali v spoločenskej miestnosti alebo na chodbe. Aby neboli problémy, keď sa niečo stratí. Evička vraj kedysi bola veľmi pekné dievča a veľmi dobre šila na stroji. Dnes to už nevie. Neustále, vo dne, v noci chodí po chodbe, z izby do izby a stále žobre o cigaretu alebo o niečo pod zub. Ženy, čo sú s ňou na izbe sa ani vyspať nevedia. Magda sa na ňu sťažovala, že jej Evička nadávala a urážala ju, že je horšia než Olašská cigánka. Evička sa bránila: „ Však viete, že ja som taká, ja som Cigánka, ja kradnem a aj zabiť môžem. Ja odtiaľto nemám kam ísť, prišla som z ulice, ja som bezdomovec." Ktovie, prečo takto dopadla. Nevyzerá, že by z nej ešte mohol byť normálny človek.
Po komunite nasledovala vizita a pracovná terapia. Na vizite mi povedali, že o tri dni môžem ísť domov. A na pracovnej terapii? Háčkovať neviem, uštrikujem akurát tak šál, a tak som vystrihovala, skladala a lepila obálky, v ktorých si pri priepustke berieme domov lieky. Boli sme len štyri. Okrem mňa samé babky. Jedna z nich absolvovala so mnou elektrošoky. Bola dosť zhovorčivá. Je tu druhýkrát po šiestich rokoch. Doma už bola vraj tak zle, že len sedela s hlavou v dlaniach. Chcela mať od všetkých a od všetkého pokoj. Mala pocit, že už nič nezvláda, nič nevie. Ani na jednoduché otázky nechcela odpovedať, lebo nevedela, čo je lepšie, áno či nie. Sama však mala potrebu, aby s ňou lekári niečo robili. Uvedomovala si, že nie je v poriadku.
Vonku dnes krásne snežilo a svietilo slniečko. Strašne sa mi chcelo ísť von, no samostatné vychádzky nemám a s mužom som sa dohodla, že už za mnou nemusí chodiť, keďže ma už čoskoro pustia. Pýtala som sa na spoločné vychádzky, no keďže je návštevný deň, aby sa pacient neobišiel s návštevou, tak spoločné vychádzky dnes nie sú. Ešteže môžem telefonovať.
Dnes Juditu z našej izby premiestnili na otvorené oddelenie. Keď posteľ po nej nanovo ustlali, poobede vzali z nej paplón a vankúš. Čudovali sme sa tomu. Pochopili sme až na druhý deň, keď spolu s paplónom doslova doviedli ďalšiu pacientku. Len čo ju uložili do postele okamžite zaspala. Hlasno odfukovala. Nedokázali ju zobudiť ani pri vizite. Započula som jej diagnózu: schizoafektívna porucha. Spala aj počas raňajok. Bola mladá, opálená, s peknou postavou, dlhými vlasmi, nalakovanými nechtami. Na rukách mala tetovanie. Po raňajkách prišla sestrička s plným pohárom čohosi, čo jej kázala vypiť. Kým pomaly z pohára odpíjala, za sestričkou prišla Magda a prosila ju: „Sestrička, keď pôjde niektorý chlap do krčmy, mohol by mi kúpiť cigarety?" V tom momente nová pacientka zdvihla ruku a zvolala: „ Aj mne jednu," akoby si objednávala ďalšie pivo. „Tu žiadny chlap nechodí do krčmy, a keď potrebujete cigarety, musí vám ich doniesť rodina," znela sestričkina odpoveď. Tímeu, ako sa nová pacientka volala, odviedli na raňajky a po nich znova hneď zaspala. Vyzerala akoby bola po opici. Neskôr prišla ďalšia sestrička, zobudila Tímeu a brala ju preč z oddelenia. Keď odomykala a zamykala dvere na oddelení Tímea zahundrala: „ Len odomykáte a zamykáte...ako u debilov:" „Veď tam aj sme," tíško povedala sestrička. Keď Tímeu znova doviedli do izby, podišla k oknu a vyzerala von. Myslela zrejme na útek, no my sme boli na poschodí a okno sa dalo len kúsok vyklopiť. Sklamaná znova zaľahla a o chvíľu bolo počuť len jej hlasné odfukovanie.
Iveta zo susednej izby mi darovala malého anjelika - na pamiatku. Iveta to má ťažké. Ani priepustky domov nezvládla. Doma má totiž rovnako chorú matku. Nevedia spolu žiť. Ráno odišla na trojdňovú vychádzku a večer zničená prišla späť. Keď mňa pustili domov, ona odchádzala na ďalšiu liečbu do inej liečebne na celé tri mesiace:/
(Mená pacientiek nie sú autentické)
