Podnikal a kríza zasiahla aj jeho. Dlhodobo boli jeho príjmy nízke. Znižoval náklady na minimum, pracoval ako najlepšie vedel, no peňazí, ktoré mu vychádzali na uživenie rodiny bolo stále menej. Keďže je živiteľom rodiny, finančná zodpovednosť ho gniavila.
Začal si hľadať novú prácu. Nedarilo sa. Odpisoval na inzeráty, no vždy, ak odpoveď vôbec prišla, znela: „Ďakujeme za váš záujem, avšak vybrali sme iného uchádzača..." Po čase začal upadať na duchu a jeho duševné trápenie sa prejavilo aj na jeho vzhľade. Rapídne schudol, takmer nejedával. Finančná situácia rodiny znepokojovala aj jeho manželku, no tá sa viac začala obávať o jeho zdravie. Snažila sa ho povzbudzovať, prebudiť v ňom pozitívne myslenie, no márna bola jej snaha. Nestačilo to. Nepomáhali ani vychádzky do prírody. Stále viac upadal do depresie, zväčšoval sa nezáujem o akúkoľvek činnosť.
Keď sa uňho objavili myšlienky o nezmyselnosti jeho bytia, keď začal vravieť, že bez neho by rodine bolo lepšie, to už manželka neváhala a povedala mu, aby zašiel za psychiatrom. Nepočúvol na prvýkrát. Avšak, keď situácia pretrvávala a on prestal v noci spávať, uvedomil si, že to nemusí skončiť dobre. Absolvoval preto aspoň vyšetrenia u všeobecného lekára i internistu a dostal lieky na spanie. Jeho stav sa však nejako zvlášť nezlepšil, a tak dal aj na radu manželky a šiel psychiatrovi. Po krátkom pohovore psychiater stanovil diagnózu - reaktívna depresia. S jeho súhlasom mu predpísal okrem účinnejších liekov na spanie i antidepresíva. Lieky na spanie pomáhali, spával o niečo lepšie, no pocity bezmocnosti, straty zmyslu života a frustrácia zo zlej finančnej situácie pretrvávala. Antidepresíva nezaberali a psychiater mu ich teda zmenil za iné. Prejavil sa však nepriaznivý vedľajší účinok, pri ktorom bolo v príbalovom letáku odporúčané lieky vysadiť a konzultovať ďalšiu liečbu s lekárom. Antidepresíva známy vysadil, k psychiatrovi však nešiel a manželke nič nepovedal. Až keď sa jeho psychický stav začal znova zhoršovať, priznal sa jej, že lieky neužíva. Opätovne ho opantávala prázdnota a bezvýchodiskovosť. Na ďalšie naliehanie okolia znova zašiel k psychiatrovi, ktorý mu okrem liekov na spanie predpísal v poradí už tretie antidepresíva. Ubezpečil ho, že časom sa to iste zlepší a on bude môcť existovať bez liekov.
Lekár mal pravdu. Po niekoľkých týždňoch od užívania nových antidepresív sa mu vrátili pocity radosti zo života, doslova cítil ako sa depresia vytráca. Časom si našiel aj nové zamestnanie, ktoré síce zďaleka nespĺňalo jeho pôvodné predstavy, no zabezpečilo jeho rodine vyšší pravidelný mesačný príjem. Postupne vysadil lieky na spanie a dnes už neužíva ani antidepresíva. Zdravie sa mu vrátilo a môže povedať: „Som za vodou."
Ako by to dopadlo, keby vytrvalo nehľadal východisko u psychiatra? Prebdené noci, nedostatok spánku a pretrvávajúca depresia by nad ním mohli zvíťaziť.
