„Čo by nie, však ani mama tam nikoho nepoznala.“
„Ale jej to priateľka z mladosti,Tereza vybavili.“
Protestujem: „To nie je pravda, mama si to sama vybavovala. Tereza jej len dala telefónne číslo a povedala jej meno doktora, čo ju operoval. Však viem, dlho sa tam nevedela dovolať.“
Mamu už roky boleli kolená. Za tie roky vyskúšala všeličo – lieky, injekcie, obstreky. Už nič nepomáhalo, ostávala jej jediná možnosť – operácia.
Behom ďalšieho týždňa sa mama snažila doktorovi dovolať. Nedarilo sa. Keď sa dovolala nebol prítomný. Nakoniec sa zdôverila v akej veci volá sestričke, ktorá telefón zdvihla. Sestrička povedala, že stačí, ak príde v ten a ten deň a počká v čakárni. Pán doktor tam v ten deň bude a ako obyčajne vyšetrí všetkých čakajúcich pacientov.
A tak mama zašla za Terezou oznámiť jej termín, kedy ide na vyšetrenie. V pondelok obe ženy strávili cestovaním a čakaním. Šli spolu. Taká svojská babská jazda. Doktor uznal, že mame pomôže len totálna endoprotéza.
A tak mame v ten rok zoperovali pravú nohu, absolvovala rehabilitáciu i kúpeľnú liečbu. Výsledok bol výborný. A keďže ľavé koleno mala v rovnakom stave, po záverečnej kontrole pravého kolena neváhala a s pánom doktorom si dohodla termín ďalšej operácie.
Mama bola vzorná pacientka. Po oboch operáciách usilovne cvičila, aby nové kolená mali čo najväčšiu ohybnosť. Cvičenia i chôdzu o barlách zvládala bez zbytočného nariekania. Pán doktor ju chválil, že je statočná pacientka. Pred druhou operáciou ju chytil za rameno a povedal jej:
„ Nebojte sa, spravím vám to tak, akoby som operoval svoju mamičku.“
Mame vošli slzy do očí.
V súčasnosti je po rekonvalescencii, po ďalšom kontrolnom vyšetrení. Kolená ju už dnes nebolia a my so sestrou sme pánu doktorovi vďačné, že našu mamičku zoperoval tak, akoby bol naším bratom. Žeby reinkarnovaným? Vďaka, pán doktor!
