Dominik Holubjak
Vyděrač
Po zaujímavom dni mám voľný večer a tak premýšľam, niečo si pozrieť. Hľadal som v kategórii dráma. Výber nebol veľký až 23 filmov. Zaujal ma titulok, vraj z takého štýlu života, už nie je cesty späť.
Mladý muž ktorý zatiaľ vedie študentský život, milovník prírody, skaut, readers dobrej knihy, často a rád rozpráva, a má rad adrenalín- rafting či iný šport a ... Zoznam autorových rubrík: Skauting, Postrehy, Sofia, Očami autora, Aktivity, Zaujalo ma
Po zaujímavom dni mám voľný večer a tak premýšľam, niečo si pozrieť. Hľadal som v kategórii dráma. Výber nebol veľký až 23 filmov. Zaujal ma titulok, vraj z takého štýlu života, už nie je cesty späť.
Takto začína pieseň Mareka Ztraceného Ztráciš se. Jej slová mi prišli na myseľ po výstupe z autobusu. Páčia sa mi, sú sprevádzané jemnou klavírnou hudbou. Avšak nemôžem to povedať o celej piesni.
Takto znie názov až príliš amerického filmu. Chvíľami som mal pocit akoby boli postavy trochu umelé. Ale hurá na film...Bol som veľmi zvedavý, pretože som o ňom počul dobré ohlasy.
Nuda? Nie, len stereotyp. A bohatý. Prečo? Sú tu peniaze. A tie si treba užívať. Kreditné karty a doláre sú skvelé. A je ich hromada. Tak to je teda super. Ale, až kým hlavný „sponzor“ nezomiera. Na pohreb starého otca sa teda schádza celá rodina. Skôr je to formalita ako pohreb.
16- tého už bude čo nevidieť. Už pozajtra tu budú len eurá. Dnes som zaplatil ešte slovenskými korunami. Stretol som sa z dvoma skúsenosťami. A predsa nemôžem povedať, že negatívnymi.
Mama už bola vo vážnom stave. Jej dcéra pracovala v Taliansku. Dozvedá sa, že od smrti ju delí pár hodín. Asi takto pokračuje monológ jednej osoby, ktorá nám to rozpráva.
Sobota večer. Spolužiak hovorí, že tam väzni bojujú za nezávislosť Severného Írska. Čo to bude? Nehovorí, že opravnenými prostriedkami. Predsa idem. Severné Írsko. Rok 1979.
Masaker? Do kín sa dostáva(al) film z poľskej produkcie. Nie som odborník na filmy. Nie to určite nie. Tento skončil tichom.
Istý kňaz hovorí: Stalo sa to v susednej obci pri mojej rodnej obci na východnom Slovensku. Rodičia mali dievčatko. Mama odišla za iným.
Ráno. Neobyčajné ráno. Zvyčajne stoličky v posluchárni. A teraz? Tri spojené sedačky a ja som na okraji. Sedím pred operačnou sálou plastickej chirurgie a čakám, keďže som sa stihol zapísať ako piaty v poradí. Zvláštny pocit. Asi by som klamal, keby som povedal, že sa nebojím. Vidím ako o nemocničnú stenu je opretý manželský pár. Nechcem počúvať avšak pre ich hlasitosť dialógu počúvam.