„Človeka si môžete predstaviť ako záhradu. Každá časť nášho života je ako semienko, ktoré vyrastie v strom. Keď zažijeme traumu, ktorú nedokážeme rozriešiť, náš vývoj v oblasti, ktorej sa trauma dotklo, sa zastaví. Ak by táto časť nás samých bola rastúcou sadeničkou, po prežití traumy prestane rásť a zostane sadeničkou, hoci v ostatných oblastiach dospejeme ...“ Teal Swan
Posttraumatická stresová porucha, v skratke PTSD (z angl. PTSD Posttraumatic Stress Disorder), označovaná tiež ako posttraumatický stresový syndróm. Z pohľadu psychológie hovoríme o oneskorenej situácii (t.j. po dlhšej dobe) na tzv. mimoriadné, závažné a emočne ťažké stresové udalosti. Ide o udalosti, ktoré prekračujú bežnú ľudskú skúsenosť a bývajú preto vnímané ako traumatické. Takto zasiahnutý človek znovu prežíva stresovú udalosť, vracia sa k nej v myšlienkach alebo v snoch, aj keď samotné spomienky môžu byť narušené. Každý zážitok ľudská psychika spracuje a začleňuje do celku ako časť. A v konečnej podobe tvorí jeden ucelený príbeh. Pokiaľ je tento proces narušený napr. v dôsledku prežitej traumy, predmetná časť sa nezačlení. Preto sa nemôže stať súčasťou celkovej minulosti človeka. Ľudia zasiahnutí syndrómom PTSP sa ocitajú v tzv. nezačlenenom časovom období. A to spôsobuje, že sa stále nachádzajú v zážitkoch traumy.
Každý človek reaguje za určitých okolností v rôznych ohrozujúcich situáciách rozdielne (napr. stretnutie so smrťou blízkych, obeť trestného činu, znásilnenie, vojna, prírodné katastrofy atď.). Táto rozdielnosť ľudí spracovať „záťaž“ súvisí s mnohými faktormi. Napr. od toho, ako sú ľudia momentálne predisponovaní, aké majú predpoklady či životné skúsenosti. Závažnosť možných negatívnych dôsledkov ovplyvňuje individuálne rozdielna miera „vulnerability“. Z hľadiska psychológie hovoríme o citlivosti a odolnosti človeka na náročné životné situácie. Význam majú tiež okolnosti, za ktorých trauma vznikla. Dôležitá je aj skutočnosť, či sa človeku dostalo potrebnej sociálnej podpory. Úlohu má tiež bežné vnímanie traumatickej situácie vo spoločnosti, ktorej je jedinec súčasťou. Reakcie na traumu alebo vplyv silného stresu sú závislé tiež od toho, či sa týka iba jedného jedinca alebo viacerých obetí (napr. živelný katastrofy).
„Trauma nie je len to, čo sa nám stane. Je to to, čo sa deje v našich telách a mysli, keď sa pokúsime vyrovnať s tým, čo sme zažili. Zranenie môže byť nielen psychické, ale aj fyzické, pretože trauma sa ukrýva v tele, ktoré na ňu nezabúda ...“ Bessel van der Kolk
Profesor psychiatrie Bessel van der Kolk je autorom knihy „The Body Keeps the Score“ (Telo počíta rany). V nej sa podrobne venuje vplyvu traumy na telo a myseľ a zdieľa tak s čitateľmi podrobné poznatky o tom, ako trauma a postraumatický syndróm ovplyvňuje naše správanie a zdravie. Z knihy okrem iného vyplýva, že reakcie na prežitú, závažnú traumu sú u ľudí rozdielne. Rozdielny je napr. pohľad na prírodnú katastrofu a iný na traumatickú udalosť zapríčinenú ľudskou činnosťou, najmä ak išlo o úmysel (napr. trestný čin). Niektorí sa vedia vysporiadať s traumatickou udalosťou bez väčších problémov, zatiaľ čo iní prepadajú strachu a beznádeji. Každý z nás ľudí reaguje na podobné traumatické zážitky rôzne. Ovplyvňuje to individuálna psychická zraniteľnosť, resp. psychická odolnosť človeka. Tá závisí od faktorov osobnostných aj sociálnych (napr. podpora okolia, vzťahy, odborná pomoc..). Zhrnuté a podčiarknuté, pri vzniku traumy dochádza k neúmernej psychickej záťaži človeka. realita ako bude každý jedinec spracovávať traumu a aká bude miera dopadu, je každého jedinca odlišná.
Posttraumatická stresová porucha (teda PTSD) sa diagnostikuje, ak platia nasledujúce kritériá, t.j. stav vznikol do šiestich mesiacov po traumatickej udalosti, okrem traumy musia byť prítomné opakované udalosti v spomienkach, denných živých predstavách alebo snoch. Neraz je prítomné výrazné emočné stiahnutie, emocionálne otupenie a vyhýbanie sa traumatizujúcim podnetom. K diagnóze prispievajú vegetatívne poruchy, porucha nálady a abnormálne správanie. Je známe z výskumov, že posttraumatická reakcia sa ľahšie rozvinie u oslabených skupín populácie, ako sú starí, chorí alebo inak znevýhodnení ľudia. Dôležitú úlohu teda zohráva genetická pre-dispozícia človeka, ktorá k rozvoju poruchy tiež môže prispieť. Rozdielna je aj dĺžka príznakov. Zatiaľ čo u niektorých z postihnutých ľudí sa príznaky postupne samy vytratia, u iných jedincov príznaky pretrvávajú roky, u niektorých potom dokonca aj po celý život.
Sprievodnými príznakmi posttraumatickej stresovej poruchy potom môže byť napr. depresia, zneužívanie alkoholu či iných návykových látok, rovnako tiež kriminalita, sociálna izolácia, ale naopak i disociálny či promiskuitný typ správania. Môže sa vyvinúť aj niektorá z psychiatrických diagnóz (uvádzané sú v literatúre napr. panická porucha, depresívne stavy či obsedantne kompulzívne poruchy). Podľa autorov Raboch a kol. (2011) sa celoživotne posttraumatická stresová porucha vyskytuje odhadom takmer u 8-10 % populácie. Následky sú pre životy postihnutých ľudí fatálne, nakoľko trpia nielen oni, ale aj ich blízke okolie. Pomoc by mala byť preto rýchla a odborná – napr. účinná psychologická podpora a pomoc (napr. psychoterapia), podporená vhodne zvolenou medikáciou (farmakoterapia).
Marek Horňanský | psycholog - terapeut Ψ Bibliografia:
Atkinson, Rita L. a kol. Psychologie. Praha: Portál, 2003. ISBN 80-7178-640-3
