Najprv nás čakala asi polhodinová prechádzka od Čachtíc až pred zrúcaninu hradu. Cesta bola, dá sa povedať, až gýčovitá, pretože slnko nám lemovalo cestu cez koruny stromov. Okolo sa všetko ešte len zobúdzalo. Čo sa zobudilo prvé boli asi ľudia. Bolo ich tam celkom požehnane, čo bolo fajn. Čo sa mi vôbec nepáčilo, bolo že nás po ceste míňalo niekoľko tiežčlovekov v plechových krabiciach, ktoré sa nazývajú autá. Keby sa dalo, asi by išli až úplne hore. Je to bežné už aj u nás v Tatrách, ako sa vraví, s autom aj na záchod.
Keď sme sa vynorili z lesa, čakala nás už jasná obloha lemovaná zrúcaninou hradu a tu už hádam sa stačí len pozerať.
PS: A ako sme ukončili deň? Ako vraví jeden slogan: „Keď ju miluješ, nie je čo riešiť“ a dali sme si ešte podvečernú prechádzku, hneď ako sme sa vrátili do Nového Mesta.
