Obidvaja postupne chodili do škôl, miništrovať, delili svoj život medzi kamarátov, rodinu a Pána Boha. Takýmto životom boli vedení svojimi rodičmi a bolo to v poriadku. Vyučili sa a začali žiť svojim mládeneckým životom. Postupne si našli frajerky, neskôr manželky. Samozrejme popri tom pracovali, veď ani sa inak nedalo za minulého režimu :).
Pri pravidelných oslavách a príležitostiach sa všetci stretávali a žili tak spokojný život.
Prišiel 89-ty rok, už teraz minulého storočia. Zmenil sa režim, a teda aj pomery v štáte a zmenili sa aj pomery medzi našimi dvoma bratmi. Jeden, ten mladší, stále pokračoval vo svojej práci, resp. mal iné práce, ktoré živili jeho aj jeho rodinu. Druhý, ten starší, sa rozhodol, že začne podnikať. Začiatky neboli ľahké, ale postupne sa začalo dariť. Zrazu si mohol dovoliť zamestnať pár ľudí, kúpiť si postupne nové a drahšie autá, postaviť si dom.
Ten druhý stále pracoval, kde sa dalo a kde mohol - na družstve, na pozemných stavbách, neskôr kúrenárske práce. Bratia spolu vychádzali, veď pri tých občasných stretnutiach iné asi ani nebolo možné. Jedného dňa starší brat ponúkol mladšiemu bratovi, že ho zamestná. Mladší súhlasil - lepšia robota, bližšie domov a hádam brat dá aj aspoň trošku slušný plat, myslel si. Postupne sa všetko začalo meniť. Dennodenný kontakt znamenal, že mladší brat si začal na staršom všímať nápadné zmeny v správaní. V podstate aj v súkromí sa začal starší brat stavať do polohy zamestnávateľa. Všetko začalo byť čudné, podmienky na úrovni minima - či už ide o mzdu alebo pracovné podmienky. To však až tak mladšieho brata netrápilo ako správanie sa toho staršieho. Poviete si, no čo ten mladší brat neodišiel. Aký problém. Lenže ten mladší brat mal už 58 rokov. Nebol schopný sa orientovať na porežimovom trhu práce, bol rád, že robí, a tak trpel maniere staršieho brata. Potom prišla svetová kríza a dotkla sa aj nášho podnikateľa, staršieho brata. Zrazu začalo byť všetko viac ako neisté, mladší brat sa začal báť o prácu. Pred otázkou ako ďalej sa vyhýbal odpovedi. Už dávno bol zabudnutý sľub, že nechá mladšieho brata pracovať až do dôchodku. Pred Vianocami 2009 sa spolu bratia dohadovali, kedy sa začne pracovať po sviatkoch. Na prvý sviatok vianočný sa bratia zišli u ešte žijúceho otca, tak ako každý rok. Úsmevy, priania, dobrá nálada.
O dva dni sa stretli v práci. Ocino dostal výpoveď, ktorú podpísal. Nuž čo, pomysleli sme si, aspoň tie odstupné platy budú dobré a potom uvidíme., počítať sme s tým museli. Hneď v ten večer mi volala mamka, že ako to má byť s dátumami, aké dátumy majú byť na výpovedi. Vyšlo najavo, že brat mu tam napísal septembrový dátum. Akonáhle to otec bratovi spomenul, začal sa mu vyhrážať, či vôbec chce nejaký plat. Dobre sme vedeli, že sme v práve, ale už raz podpísané je podpísané.
Nikdy nebudem chápať, ako také niečo mohol urobiť človek, ktorý mal cez tie nezabudnuteľné sviatky plnú hubu Pána Boha, Krista, spovede a polnočnej omše, na ktorej sa zúčastnil. Ako to mohol spraviť človeku, s ktorým prežil celý život. Až tak ďaleko môže zájsť ľudská chamtivosť? Ani sa mi to nechce veriť. Ale musím tomu uveriť.
Otec by mal ísť do predčasného dôchodku, zachvíľku budeme oslavovať 60-tku. Po všetkých peripetiách sa tešíme na malú oslavu a ja sa teším ako uvidí svojho vnuka a budú spolu vyvádzať. :)
Oci on ťa neporazil,on sa porazil sám. Ty si to na rozdiel od neho vyhral u svojej rodiny. Všetko naj k 60-tke.
