Včera mi moja lepšia polovička zahlásila, že ide k lekárovi, a teda, že ju ráno veziem. Sadli sme teda ráno do auta a asi po minúte mi to došlo. Už som zabudol na to, že zvuk hudby a motora bude sotva počuteľný a doslova bude zanikať v prívale slov, pocitov a komentárov mojej ženičky. Už som zabudol, ako sme chodili do roboty každý deň práve takto, a keď bolo ticho v aute, tak mi niečo nepasovalo. Jednoducho musí ohodnotiť všetko - mňa, že je ráno, aké je počasie, že susedia už majú tri kone, že ďalší susedia majú nové teliatka, ale už nevidí kozliatka, že prečo sa ešte kravy nepasú, že prečo idem dnes tak rýchlo a hlavne, že prečo dnes vôbec nič nehovorím, že prečo som taký mĺkvy. No a potom už zvyšok cesty rozpráva o tom, že ak si teda prajem, že aj ona bude ticho, že aké mi je to príjemné, že či som toto chcel, tak že čo som chcel to mám a znova, či som rád, že je už konečne ticho a že už nič nerozpráva a........tak. A potom, že prečo som zastal, a ja že preto, lebo už sme tu.
No nie je na škodu vymeniť to ticho za občasný vodopád slov. Len dúfam, že moja ženička bude čo najzdravšia a čo najmenej bude chodiť k lekárovi :).
A pointa na záver? Zdá sa mi veľmi čudná otázka, keď sa ma moja žienka pýta, že po kom to má náš syn, že sa mu celý deň ústa nezavrú....jasne že po ocovi :).
