Keďže naši potrebovali pracovať, stále som bol zavesený na babke. Celé dni s ňou sa odzrkadlili na tom, že svojho času som sa naučil štrikovať a háčkovať :) (dnes už mi to príde neuveriteľné) a babka sa naučila hrať futbal a hokej. Stále mám pred očami, ako sedí na stoličke, viditeľne nevládze a predsa nepovie nie tomu malému sopľošovi. Učila ma kresliť hus na jeden ťah, ešte aj s patričnou riekankou, ktorú si už vôbec nepamätám. Pamätám si jej povestné vtáčie mlieko, ktoré mne tak nechutilo a preto mi robila vždy niečo iné a na keksy, ktoré kupovala a ktoré mali uprostred želé a boli v takej modrej veľkej krabici a ja som vyjedal stále len to želé :). Ako som sa neskôr dozvedel, keďže som sa narodil s polámanou nohou, ktorú som mal do jedného roka v sadre, bola to práve ona, ktorá mi ju potom dennodenne masírovala a vďaka tomu chodím ako každý iný (aj tak som šmatľavý :) ). Pamätám si, ako sa ku nej každý chodil radiť, aspoň tak som to vtedy vnímal ja. Ako boli u nej jehovistky a pomaly ich presvedčila, aby sa dali na kresťanskú vieru :). Aj komunistickí funkcionári za ňou chodievali, že takú agitátorku akou by bola ona už nenájdu. Asi ani nenašli. A vidíte ako komunisti skončili :). Pamätám si na jej vozík, v ktorom nosievala nákupy podobný tomu aký mali poštárky a na hrrrrrbu sloveniek (časopisov), ale hlavne, že nikdy nestrácala tri veci: vieru, humor a životný optimizmus.
Zoznamovanie a lá moja babka: „Dobrý deň, ja som Slovák". „Dobrý, ja slovenka" :).
Aj tak som bol vždy mamkin maznáčik, vždy mi s iróniou (to som vtedy ešte nevedel, čo to je, hádam dnes už viem) vravela, že chlapče ja sa s tebou celý deň piplem, a ty stále mamkaaa, mamkaaa.
Asi to najklasickejšie, čo si pamätám, keď si spomeniem na babku je, ako sedí u nás v obývačke, ja som na gauči a pozeráme spolu televarieté. Zrazu mám pocit, že si pamätám na kopu vecí, ale nemá zmysel tu všetky písať. Asi moja najkrašia spomienka, ktorá presne vystihuje náš vzťah je nasledovná....
Bolo to na Silvestra, neviem koľko som mal rokov, ale veľmi málo. Naši trávili prvý Silvester po mojom narodení na zábave. Dostať ich tam bolo však náročné, lebo, čo si to chlapčisko bez mamky počne. Babka ich presvedčila, že nech len idú, však ona to zvládne. Večer som zaspal, takže zatiaľ všetko fajn. Potom som sa zobudil a začal s babkou pozerať televízor. Po chvíľke mi došlo, že mamky niet. A vtedy som spustil vzlykot: „Mamkaaaa, mamkaaaa, mamkaaaa". A vtedy prišla reakcia mojej babky, začala vzlykať takisto: „Mamkaaaa, mamkaaaa, mamkaaaa". Na to som sa zháčil, až som zabudol plakať a lamentovať a vypúlil som oči na babku a spýtal sa: „A kde ty máš mamku?" Voda na mlyn babke: „No moja leží na cintoríne a tvoja tam virga nohami na tancovačke, ani trošku jej nedopraješ nech sa zabaví". Takto uzemnený som odpovedal to klasické detské: „No dobre, tak ja už budem dobrý". A bol som až do rána. Potom už prišla ráno aj mamka, tak bolo radosti. Vtedy sa spýtala, aký som bol...
