Bolo treba potlačiť slzy. Nie kvôli tomu, že by sme sa báli ukázať ako nás veľmi bolí, že dedo už nie je medzi nami, ale bolo treba zariadiť potrebné veci. Večer som viezol otca k dedovi. Záchranka bola ešte tam, ale konali si len svoju povinnosť. Dobre sme vedeli, že už je po všetkom. Konštatovanie bolo, že dedo zomrel na starobu. 89 rokov je krásny vek, aj keď je pravda, že posledné obdobie bolo poznačené dedovou znateľnou stratou mysle a následne aj fyzickým chradnutím. Nespoznával ľudí, okolie, čas a priestor. A tak si ho Pán Boh vzal ku sebe a hlavne ku jeho manželke, našej babke.
Večer sa niesol v znamení stretnutia sa súrodencov v dedovom dome. Väčšinou sa tliachalo o blbostiach, asi preto, aby sa myseľ trošku odvrátila od toho pohnutého večera. Doslova 2 hodiny som prestál ticho. Nie, nepripomínal som si minulosť, ani som nerozmýšľal nad dedovou smrťou. Nerobil som nič, nechcelo sa mi vôbec nad ničím rozmýšľať, a tak jednoducho čas plynul a ja som sa medzitým prechádzal. Pri tom som sledoval, ako lekár konštatoval definitívny koniec, ako sme čakali na lekára, ktorý sa vybavoval asi tak, že volalo sa do Kežmarku, odtiaľ zavolali sanitku z Popradu a tá prišla po lekára do Kežmarku a následne išli do Huncoviec (tam kde býval dedo, niekde medzi Popradom a Kežmarkom), kto pozná reálie, pozná. Ďalej som sledoval, ako môj otec posledný krát holil deda, ako ho posledný krát obliekal a obúval. Následne sme sa pri ňom pomodlili a deda odviezli do domu smútku. A v tichosti sme odišli domov.
Keď sme prišli domov a konečne si sadli na zadky, vtedy všetka zodpovednosť z nás spadla a ja som sa utiahol na miesto, kde som si na chvíľku trošku poplakal.
Stále mám na mysli jednu vec. Ako to Pánbožko pekne zariadil. Ja som ešte videl deda, pretože pohreb by som nestíhal. Môjmu otcovi poslal vnuka, aby to ľahšie znášal a zbytočne nerozjímal nad vecami, ktoré sa nedajú ovplyvniť. Tento krát to dobre zmanažoval :).
