Berú nás za ruky a spolu kráčame za zvukov budovateľskej piesne miestneho rozhlasu do školy. Pred školou nás už zoraďujú podľa tried. Nemám v triede súdruha učiteľa Halušku, super, lebo ten ťahá za uši (až tak, že jednej žiačke to ucho raz aj natrhol). Ideme do triedy na prvú a jedinú dnešnú hodinu. Budeme sa učiť o súdruhovi Gagarinovi, o prvom nielen súdruhovi ale aj človeku vo vesmíre. Odchádzame s pocitom, že musíme byť hrdí na Sovietsky zväz, nášho veľkého brata (čo by na túto vetu povedal Orwell :) ).
Keď si tak dnes spomeniem, čo za kaleráby nám tí naši učitelia natlačili do hlavy, to nebola ani pravda. Ten vplyv na nás decká bol tak veľký, že u mňa to vyvrcholilo v roku 1988, keď sa konalo finále ME vo futbale a hralo Holandsko proti ZSSR. Môj argument prečo držím ZSSR bol, že sú to naši bratia a myslel som to z celého srdca úprimne.
Krásne časy to boli, spomínam si na tie prvomájové sprievody, ktoré sme už týždeň dopredu nacvičovali a ktoré som už vtedy z duše neznášal, ale nemuseli sme byť v škole. Najväčší machri boli futbalisti a hasiči (vtedy ešte požiarnici), tí mohli byť celkom vzadu na chvoste. Logika bola jednoznačná, vždy najväčší frajeri išli na konci. Veď aj v autobuse boli najväčší frajeri vzadu na päťke. Niektorí sme potajme šepkali „KSČ sú svine" hoci sme ani nevedeli, prečo, ale povedať slovo sviňa ako 6-7 ročný bola veľká frajerina.
Na lampiónové sprievody však prvý máj nemal. Týždeň predtým sa strhla nakupovacia lampiónová mánia, ktorá vyvrcholila sprievodom. Novembrový (ak si dobre pamätám) tmavý večer patril svetlu lampiónov v uliciach od výmyslu sveta - od hocijakých harmoník, až po rôzne symboly, kvety, tváre a všetko možné. Bolo že plaču, keď niekomu zhorela sviečka aj s celým lampiónom. Vtedy sa objavili už aj lampióny na baterku. Hmmm, tým sme závideli. Ale o rok...o rok som ho už mal aj ja :).
Neustále branné cvičenia, k tomu patril aj nácvik streľby zo vzduchovky, každú chvíľu bol vyhlasovaný nejaký poplach a nasadzovali sme si masky s chobotmi. Sem tam umývanie zubov chlórom... ale nás napínalo :). K rituálom patril samozrejme zber papiera a šípok.
K tradičným udalostiam patril takisto marec - mesiac knihy, kedy sme si museli povinne kúpiť nejakú knižku. Tak som si vybral športové vtipy :). Takisto bolo za priehršť súťaží - Poznaj svoju vlasť, Poznaj ZSSR a podobné veci, ktoré boli veľkými udalosťami s publikom a byť súťažiacim nebolo také ľahké.
K zvláštnej kapitole patrili rôzne sviatky. Na MDD sme mali rôzne súťaže a mohli sme povyhrávať kopec balíčkov so sladkosťami (deva, horalka, rumba a pod.). Čo si pamätám je, že sme behali po lavičkách a snažili sa trafiť loptičkou do tlamy leva, keď sme trafili, bola odmena. K Vianociam patrilo vystupovanie žiakov pod jedličkou. Prišiel dedo mráz a decká ukazovali, čo všetko sa naučili (napr. ako Mišo Kaňuk hral Andera z Košíc), rôzne zimné pesničky (sniežik sa nám chumelí...) a spomínam si aj na koledy, tie patrili k folklóru. Samozrejmosťou boli budovateľské piesne a básničky.
Najviac sme však závideli trom žiakom. Vždy pri akejkoľvek príležitosti boli oblečení v pionierskom a jeden niesol zástavu, druhý nejakú knihu (asi kroniku) a tretí už neviem čo. Boli to najväčší machri na škole. Za zvukov fanfár sprevádzali čo i len náznak nejakej slávnosti.
Šlabikár mám dodnes odložený, keď si tak v ňom niekedy listujem, čo stránka to propaganda, ale vtedy to bolo úplne inak, vtedy sme sa učili ako mať rád svoju socialistickú vlasť a hlavne čítať a písať :). Púšťali nám sovietske pesničky na modrých gumených platniach a v telke išli sovietske detské príbehy a seriály. Musím sa priznať, že vtedajšími očami sa mi veľmi páčili.
Doma sme mali samozrejme gramofón a veľký kotúčový prehrávač. Keďže sused pracoval v Sovietskom zväze na stavbách (to bola tiež vtedy veľká móda, ale aj dobrý zárobok) doviezol stadiaľ paradoxne Modern Talking, Beatles, či Queen. Doma nemohla chýbať platňa božského Káju a taký tradičný folklór ako Moravanka, Strýco Marcin, Hostinec pod Gaštanom, Anna Rusticano, Turbo, Peter Nagy a Indigo, Kroky Františka Janečka a Michal David, Darinka Rolincová , Helenka Vondráčková a Petra Janu. Prvú platňu, ktorú som vnímal ako moju bola Elán-Cez prekážky. Ešte tam bola aj skupina Zenit, na ktorú som si spomenul pre jej príznačný názov, apropo časopis zenit som ja nemusel, akosi som naňho nestihol dorásť.
Bohužiaľ pionierom som bol len veľmi krátko, ale stihol som :). Zato iskričkovský úbor bol komplet vynosený, aj ešte sa aj na ten iskričkovský odznak pamätám. Pionierom som sa stal v kežmarských kasárňach (23. tanková brigáda) a konečne už sme boli niekto - pionieri. Popri tom vidieť kasárne a pozrieť sa do tanku no to bolo niečo.
Sranda je, že k tomuto všetkému patrila aj každonedeľná návšteva kostola, a ja som myslel, že to tak má byť - byť iskričkou i miništrantom zároveň :)
A potom sa jedného dňa zlaté časy skončili a všetko zmenilo a my, decká, sme nechápali prečo, veď všetko bolo také krásne, tak prečo.
Tak vnímal pred pár rokmi svet 6 až 9-ročný žiak základnej školy z Veľkej Lomnice, pamätá si toho dosť :)
