Skočil som a podarilo sa. Prežil som, a potom už len divý útek pomedzi stromy. Vlastne aj ten úkryt bol v lese. Musel som sa skrývať, lebo stále tu bolo potencionálne riziko, že ma odhalili pri úteku. A tak išiel deň za dňom, dôležité bolo, aby som nemohol byť identifikovateľný. Vo vieske bolo bežné, že sa tam vyskytovali rôzne individuá a nikto sa nemal záujem pýtať kto je kto. Učil som sa žiť pod rúškom tajomstva a hlavne pod rúškom klamstva. Musel som si veľmi precízne pamätať komu som čo naklamal, aby to sedelo ako puzzle. Ale hlavne odluka od rodiny bola neznesiteľná. Raz som sa odhodlal vyjsť z ulity pre mojich najbližších. Zjavil som sa u rodičov ako štvanec vo dverách a potom a to je ten zádrhel všetkých snov, keď som sa vrátil do svojho úkrytu, už tam bola aj moja manželka so synom. Ako keby tam boli už veky. Odkedy som ich tam uvidel, stále som sa trápil nad tým, prečo išli so mnou, veď je to absolútne asociálne byť niekde mimo akejkoľvek spoločnosti. A ešte k tomu strach z prezradenia. S týmto strachom som sa aj zobudil, ešte mi pekných pár minút trvalo, kým som sa dostal do reality. Neznášam tieto neskutočne reálne sny, kedy človek je s príbehom stotožnený ešte aspoň niekoľko minút. Oberajú ma o akúkoľvek istotu nadobudnutého, či nadobúdaného. Neznášam tie skoky v snoch, kedy sa spája nespájateľné a predsa sa to spojí. Neznášam, keď viem asi prečo sa mi sníva práve toto, aj keď to na prvý pohľad nedáva zmysel, alebo vyzerá, ako keby som pozeral pred spaním nejaký strašný čin.
Sám asi najlepšie viem, čo bol odkaz na čo, aj keď vo veľa veciach sa to odrazilo na poriadne čudesných podobenstvách. Takže vyhnanec sa vrátil do sveta bežného, azda aj so svojou identitou...