Nikdy som ho nepočul povedať viac slov ako tieto.
Dobrý deň - to vraví vtedy, keď ma uvidí. Niekedy ani neviem, či sa pozdraví, skôr to tak zašepce. Tak len hádam, že sa pozdravil.
Ďakujem - to vraví vtedy, keď mi sadá do auta. Niekedy ho totiž zoberiem, keď vidím, že na autobus, či domov, to má ešte ďaleko. Nerobí ostych a nerozhadzuje hlavou, že netreba. Keď zastavím auto, automaticky doň sadá, ako keby do svojho. Prvý krát som bol z toho zarazený, teraz to už beriem normálne. Okamžite si zapína pás a pravou rukou sa drží úchytky. Vždy rovnako. Bez slov ideme na zástavku, či domov.
Ďakujem - to vraví vtedy, keď vysadá. Nikdy nepovie kde ho treba vysadiť, je to len na mne, kde zastavím a on bez ďalších slov vstane a ide kam potrebuje.
Dovidenia - to asi vraví na koniec. Vlastne si ho len zamrmle. Možno viac pre seba ako pre mňa.
Raz ho zoberiem, raz nie. Včera som ho zasa bral autom. Vždy ma premkne taký zvláštny pocit studena. Keď vystúpi a ja zasa idem ďalej, na chvíľu sa zasmejem. Nie je to preto, lebo som pomohol človeku dostať sa z miesta A do miesta B. Neviem prečo sa zasmejem. Človek, v ktorom sa nevyznám, nepoznám ho a predsa som ho x-krát viezol. Taký sused kopaničiar.
