Nežilo sa zrovna ľahko,
hľa mala šťastie,
prijala ju sestra staršia
a s ňou celá rodina.
Mládenci rástli a matka
im často vravievali,
nech sú ako jedno,
život im tak ľahšie prejde.
Aj šli, občas stáli,
ale ako to už v svete chodí,
tak sa veru zaľúbili.
Ľúbil Ctibor, ľúbil Boron.
Keby nebyť jednej veci,
neboli by tieto reči.
Veci známej,
chúlostivej,
týkajúc sa Evky Hájnej.
Evka bola Boronova,
ľúbili sa, ľúbili,
ale chudák Ctibor,
do tej dievky zahľadel sa bez príčiny.
Nepovedal, nepoplakal,
iba tíško poza kríčky,
hľadel na tie devie krivky.
Ako raz tak Ctibor,
bratček starší,
hľadiac stojac v nádheru,
uvidel ho dvojník mladší,
uvidel tú pahrebu.
Ticho tlela láska brata,
rozhodol sa, zpečatil sa.
Na druhý deň v sviatok veľký,
chytil Boron Evke rúčku.
Rúčku stískal, zvieral,
slzička mu stekala.
„Evička moja,
odpusť,
odpusť mi moje činy.
Spolu nám žiť nie je súdne,
opusti ma,
daj mi zbohom.
Prosím, prosím uteč,
rýchlo preč!“
Potoky z Hájov trielili,
smútkov ohne blčali.
V tichom prúde splavila,
zranila a odišla.
Okami ju Boron,
nikdy viac,
v okamih ju svetu vzal.
Stratil ju a stratil brata,
lásky,
Boron z lásky
vzdal sa Hájnej krásky.
