Hlava sa vyprázdnila, na kolená prestal fúkať teplý vzduch a zacítil som konečne ten čerstvý nočný z otvoreného okna. Zbehol som si vykloktať hrdlo slanou vodou. (Ešte som sa od Rumunska nevyliečil.) Vrátil som sa na posteľ a začali prichádzať myšlienky a slová. Po slovách spomienky.
Nedávno som zažil niečo podobné. Potím sa doma v podkroví, takmer v adamovom rúchu. Je na nevydržanie. Scrollujem Facebook, pozerám videá, fotky, čítania a zrazu aha. Vonku je záhrada. Tak som to vypol a odišiel si sadnúť do ťieňa pod stromy. Čas tam zastavil. Všetky zmätky a pot zo mňa sfúkol letný vietor. Sedel som tam asi 15 minút a nahlas som si rozprával. Sebe i Bohu. Hovoril som, čo vidím, čo by som napísal, ale tie slová tam ostali – vonku v tieni kdesi v tráve.
Odišiel som až keď ma našli muchy.
Ak môžeš, tak to vypni, choď niekam do ticha a spomaľ.
P.s.: Stále píšem na papier a potom prepisujem. Pri počítači občas zabúdam, že žijem.
