Po 1 800 kilometroch na bicykli východným pobrežím Austrálie som sa rozhodol prejsť Nový Zéland a vyrazil z Aucklandu smerom na juh. Napísal som aj o tom, ako som z Austrálie takmer priniesol švába a ako prebiehali moje prvé dni v Aucklande, kde som býval u miestnych cyklistov.
Prvý deň
Link na video z prvého dňa na Instagrame.
Odchod z Aucklandu - boj s pohodlnosťou a neopísateľné pocity slobody
V prvý deň ma čakalo iba okolo 70 kilometrov, zväčša po rovine. Napriek tomu, že mám pohodlné vybavenie na kempovanie, som si za posledný týždeň zvykol na komfort postele. Telo aj mozog si zvykajú na pohodlie oveľa rýchlejšie, ako sa posúvajú limity pohodlnosti opačným smerom. Možno to bolo prílišným spohodlnením a možno vedomím, že je to na dlhú dobu moja posledná posteľ a po tomto vstávaní sa zastavím až na druhom konci krajiny. Nechcelo sa mi vstávať. Po polhodine ležania v posteli a vychutnávania mäkkého komfortu matracu a pokrývky všetkými pórmi môjho tela, som panikáriacej amygdale, ktorá by v posteli najradšej ostala navždy, zobral ovládač a vybral sa naproti novej výzve.
Aby som si ušetril "nudné" jazdenie rozsiahlymi predmestiami, rozhodol som sa z hlavného aucklandského prístavu, do ktorého to bolo 7 kilometrov, vziať loď do vonkajšej štvrte mesta zvanej Beachlands. Pri jazde Aucklandom mnou prechádzali neskutočne silné emócie, slovami ťažko opísateľný pocit slobody - radosť z toho, že žijem svoj sen. Kedysi som pozeral videá a čítal o ľuďoch cestujúcich Novým Zélandom na bicykli a zrazu som bol z diváka hlavným hrdinom.
Na lodi sa mi prihovorila zvedavá miestna pasažierka, ktorú zaujal môj naložený bicykel. Popriala mi veľa šťastia a na cestu mi dala mandarínku. Z ľudí som mal naozaj dobrý pocit. Prišiel som sem z Austrálie, ktorá má povesť "laid-back" - uvoľnených interakcii, ale už v prvé dni pobytu na Novom Zélande som mal pocit, že Novozélanďania sú uvoľnení a kamarátski ešte o stupeň viac.
Beachlands - Kaiaua
Po 40 minútach plavby som dorazil do Beachlands, tu mi pani s mandarínkami podarovala ešte jednu a dobrodružstvo mohlo začať.
Trasa viedla najprv pri pobreží, naľavo som tak mal more, ktoré na mňa odrážalo odtiene svetlomodrej a napravo krásna, novozélandská zelená. Novozélandská zelená je termín zahŕňajúci nekonečné množstvo odtieňov zelenej.
Od zátoky Kawakawa ma trasa zobrala cez vnútrozemie, ktoré sa naozaj, ako hovoril mechanik Benny v Aucklande v predchádzajúcej časti blogu, podobalo na Slovensko. Pripomínalo mi Veporské vrchy, s tým rozdielom, že tu bola táto výstava ihličnatých stromov, lúk, pasienok a ovcí vo výške len 100 m n.m.
Terén bol vlnitejší, ako na východnom pobreží Austrálie a napriek tomu, že som neprekročil nadmorskú výšku 150 m n.m., som na necelých 68 km nastúpal 762 výškových metrov. Každé stúpanie som si užíval a hovoril si, že je to skvelý tréning na to, čo ma čaká južnejšie.
Realita bola krajšia, ako sen. Spomenul som si, ako sa mi ráno ťažko vstávalo a snažil sa uložiť si tento pocit radosti zo života na ďalšiu príležitosť, keď bude náročné opustiť komfort a začať niečo nové.
Na Novom Zélande je kempovanie nadivoko zakázané. Niektoré obce a mestá majú vytýčené pozemky, kde je povolené kempovať zdarma, tzv. freedom campy. Večer som teda kempoval v jednom z nich v pobrežnom mestečku Kaiaua, pri zátoke Firth of Thames.
Druhý deň
Link na video z druhého dňa na Instagrame.
Na raňajky som mal obľúbenú kalorickú bombu - dva wrapy s čokoládovou nátierkou, arašidovým maslom a banánom. Túto overenú kombináciu som počas dva a pol mesiaca cesty ráno zapíjal kávou takmer každý deň.
Čakalo ma 75 kilometrov roviny do mestečka Paeroa, po trase Hauraki Rail Trail, ktorý vedie trasou bývalej železnice a je jednou z 23 novozélandských Great Rides.
Trasa pokračovala popri zátoke Firth of Thames - na jej druhej strane sa nad morom týčili vrchy pohoria Coromandel. Na úbočí pohoria, južne od mesta Thames, trasa nabrala smer vnútrozemie a ja som more znova uvidel až o približne dva týždne. Trail vo vnútrozemí prechádzal najmä rozsiahlymi farmami sfarbenými novozélandskou zelenou, na ktorú som sa nevedel vynadívať - jazdu som si poriadne užíval.
Za lúkami a pasienkami som po mojej ľavej strane, na západe, stále míňal pohorie Coromandel s nádherným členitým reliéfom, takže bolo na čo pozerať.
V Paeroa som freedom camp nenašiel, a tak som si za cca 20 novozélandských dolárov (NZD) - približne 10 eur - postavil stan v klasickom kempe. 5 minút teplej sprchy ma vyšlo na ďalšie euro. Na večeru padli dve balenia tuniaka a balenie instantných rezancov, ktoré celkom určite obsahujú všetky potrebné vitamíny a minerály a spoľahlivo pokryli všetky moje nutričné potreby.
Tretí deň
Link na video z tretieho a švrtého dňa na Instagrame.
Predpoveď hlásila dážď, a tak bolo otázne, koľko prejdem suchý. Po 22 kilometroch som pri príchode do mestečka Te Aroha, nad rugbyovým štadiónom, v diaľke uvidel šarkany. Rozhodol som sa ísť zistiť, čo sa to tam deje.
Šarkany, z ktorých sa po priblížení vykľuli balóny, boli súčasťou sortimentu jedného zo stánkov na vianočných trhoch. Boli to v poradí moje tretie Vianoce v lete, ale ešte stále som nebol zvyknutý na letnú atmosféru počas (pre mňa) zimných sviatkov. Rozhodol som sa dopriať si obed nepozostávajúci z tuniaka a v jednom zo stánkov kúpil jahňacie curry s ryžou. Kým som dojedol, spustil sa dážď.
Ľudia sa začali rozchádzať, stánky baliť a rýchlo predávať zvyšky jedla. Vďaka tomu som nakúpil rôzne sladké a slané pečivo na ďalšie dni za zlomok pôvodnej ceny. Predpoveď hlásila dážď aj na zvyšok dňa, a tak som začal od miestnych zisťovať, či by bolo v poriadku, keby som kempoval niekde na štadióne. Rýchlym terénnym prieskumom u troch miestnych respondentov som zistil, že bude lepšie tam nekempovať, ak nechcem riskovať pokutu.
Viac novozélandskej pohostinnosti
Keďže som predošlý deň strávil v tradičnom kempe s karavanmi a množstvom ľudí, dnes som mal chuť na zmenu. Nakoniec som pomocou googlu našiel farmu za mestom, na ktorej som si postavil stan. Farma ponúkala parkovanie (pre karavany) a suchú toaletu za približne 10 eur na noc. Majitelia mi povedali, že môžem ostať za polovicu, a zároveň využiť ich sprchu, lebo chcú podporiť ľudí, ktorí robia atletické výkony a takýmto spôsobom spoznávajú ich krajinu. Naozaj milé.
Poobede prestalo pršať a mne sa nechcelo sedieť v stane, bolo ešte skoro. Rozhodol som sa dnes naplno abstinovať od tuniaka a ísť vyskúšať moje prvé novozélandské fish & chips (vyprážaná ryba a hranolky) do miestnej večierky, ktoré sa tu volajú "dairy". Kým som dojedol, spustil sa silný dážď, a tak som ostal sedieť pod strieškou danej večierky niekoľko hodín. Počas čakania sa mi prihovoril miestny Maor, ktorý mi ponúkol prespať uňho doma. Poďakoval som sa mu s tým, že už mám postavený stan na farme za mestom. Napriek tomu trval na tom, že mi dá svoje číslo. Povedal, aby som mu kľudne zavolal a prišiel aj neskoro večer, ak by bolo v stane príliš vlhko. Novozélanďania sú naozaj milí ľudia.
Hobbiton - ísť či neísť?
Večer som sa vrátil do stanu. Hlavné turistické atrakcie väčšinou nie sú miesta, ktoré vyhľadávam, a tak som premýšľal, či si kúpiť lístok na návštevu neďalekého Hobbitonu - farmy s kulisami hobitích domčekov. Hovoril som si, že to môže byť tá jedna "turistická" vec, ktorú tu spravím. Na jednej strane som mal prečítaného Hobita a trilógiu Pána Prsteňov, ale z filmov som videl len úvod prvej časti Pána Prsteňov. Na druhej, nevedel som, či sa sem ešte niekedy vrátim. A filmy môžem pozrieť hocikedy, Hobbiton nie. Rozhodol som sa ísť. Ako sa neskôr ukázalo, z prvého filmu som videl dosť na to, aby som si exkurziu užil. Zaspával som za zvukov dažďa bubnujúceho na vonkajšiu plachtu môjho stanu.
Štvrtý deň
Link na video z tretieho a švrtého dňa na Instagrame.
Zobudil som sa do veterného rána, ale zato bez dažďa. Môj stan bol mokrý z oboch strán - zvonka kvôli dažďu a zvnútra kvôli kondenzácii. Sušenie stanu bolo, rovnako ako wrapy s čokoládovou nátierkou a arašidovým maslom, súčasťou takmer každého rána.
V tento deň bolo na pláne dostať sa čo najbližšie k Hobbitonu. V ten nasledujúci som mal lístok so vstupom o 13:20. Bola to ďalšia, takmer rovinatá etapa, ktorá lemovala západné úbočie pohoria Kaimai.
Pred mestom Matamata som nabral smer juhozápad a moja pozornosť sa z obdivovania vrchov pohoria Kaimai preladila na zvlnené lúčne pahorky. Krajina sa nápadne začala podobať na filmové Shire/Grófstvo - región, v ktorom žijú Hobiti. V meste Matamata som vygooglil kempy v okolí a do oka mi padla farma, ktorá poobede po šestnástej vítala kempujúcich a nachádzala sa len dva kilometre od samotného Hobbitonu.
Už som tam? Realita priamo do žily
Cesta z Matamata už vedie akoby rozprávkovou krajinou, z ktorej má človek naozaj pocit, že Hobbiton by tu už mohol byť za každou zákrutou. Zvýšila sa aj frekvencia, s ktorou ma predbiehali rôzne karavany a iné autá oblepené logami spoločností prenajímajúcich autá (najmä cudzincom). Dúfal som, že nikto z nich nezabudne, na ktorej strane má jazdiť. Autá tu mali pozdĺž celej dĺžky (úzkej) cesty zákaz zastavenia. Zato na bicykli vieš ísť tak rýchlo, alebo tak pomaly, ako chceš. Okrem toho, si plne súčasťou krajiny, nie uväznený v bubline v karosérií auta - je to infúzia reality priamo do žily.
Farma, kde som kempoval bola malá, fungovala bez rezervácii, kto prv príde, prv kempuje, kým je miesto. Nachádzala sa na kopci, a tak som mal večer parádny výhľad na zelené pahorky zaliate zlatými lúčmi Slnka. Zrazu do mňa vošla chuť ísť sa ešte povoziť po okolí a vychutnať si tak zlatú hodinku pri západe Slnka zo sedla bicykla, s ľahkosťou a bez nákladu, ktorý ostal v stane.
Piaty deň - Hobbiton
Link na video z návštevy Hobbitonu na Instagrame.
K vstupu do Hobbitonu to teda z farmokempu, kde som sa zobudil, boli len spomínané dva kilometre. Keďže som mal lístok až na 13:20, vyrážal som až po desiatej - keď som už z kempu musel odísť. Išiel som pomaličky a užíval si pohľady na zvlnený reliéf krajiny. Po príchode mi personál ukázal, kde bezpečne odparkovať bicykel a odporučil overiť na recepcii, či ma nevedia presunúť na skorší vstup. Obdržal som lístky na 11:30.
Prehliadka - dve a pol hodiny v živom fantazijnom svete
Samotný vstup a recepcia sa nachádzajú cca 10 minút jazdy od kulís hobitej dediny - kam nás ako skupinu zobral autobus. Že sa stále nachádzame na farme pripomenula skutočnosť, že sme niekoľkokrát zastali a dali prednosť ovciam prebiehajúcim cez cestu. V autobuse nás privítal sprievodca a prostredníctvom obrazovky aj režisér Sir Peter Jackson.
Prehliadka trvala dve a pol hodiny, počas ktorých sprievodca hovoril zaujímavosti z natáčania a ukazoval miesta rôznych scén. Natáčali sa tu scény odohrávajúce sa vonku. Zatiaľ čo sme sa prechádzali uličkami, zamestnanci - záhradníci sa starali o rastliny, trhali burinu, nosili pôdu. Mal som pocit, že som naozaj v živej dedine. Scény natočené vnútri domov sa natáčali v štúdiu vo Wellingtone, aktuálne už je však aj tu možné navštíviť detailne prepracované vnútra niektorých domov. Sprievodca nás nabádal, aby sme sa kľudne všetkého vnútri dotýkali (okrem plameňov, pretože tie sú reálne), nebáli sa otvárať šuflíky, sadnúť si za stolík, pozrieť, čo sa varí v hrnci, pootvárať skrinky v kúpeľni (ale nepoužiť záchod!), či ľahnúť na krátku hobitiu posteľ.
Farma patrí rodine Alexandrovcov a sprievodca nám hovoril legendu o tom, ako mali vraj tvorcovia vlastne "šťastie", že ich majiteľ prijal a vypočul. Skautom padla farma do oka pri prelete vrtuľníkom. Mali už vytipovanú oblasť, ale na tejto farme ich zaujala prítomnosť jazierka a zaujímavé stromy. Rozhodli sa na nej pristáť a osloviť majiteľa. Bol víkend a majiteľ vraj akurát pozeral zápas rugby, pri ktorom bol nerád rušený. Návštevníci ale prišli vhod, práve počas prestávky, a preto si ich starý pán Alexander vypočul.
Na záver prehliadky sme sa stavili v Green Dragon Inn (Hostinci u Zeleného Draka), kde sme mali možnosť vybrať si z troch alkoholických (stout, amber ale, cider) a jedného nealko (zázvorového) piva, zahrnutých v cene lístka.
Vybral som si stout (tmavé pivo) a vychutnal si ho v kresle pri ohni.
V pohári boli asi len dva deci piva, ale bolo moje prvé, po vyše mesiaci a tak boli už aj tak živé farby ešte o čosi živšie.
Z hostinca sme sa už pobrali do autobusu, nastal čas vrátiť sa z epickej fantazijnej reality do nemenej epickej reality, v ktorej bicyklujem Novým Zélandom. Čakali ma najodľahlejšie a najtechnickejšie etapy celej trasy vedúce cez dažďové pralesy Severného ostrova.
O tom, aké je s plne naloženým bicyklom liezť do dlhých kopcov, zjazdovať technické traily a ako som sa na jednom z nich druhýkrát narodil, napíšem v ďalšej časti.
