Pani, ktorá má veľmi smutné priezvisko sa rozhodnutia o dávke nemohla nijakovsky dočkať. Chýbal jeden formulár z Česka. I napriek prerušenému konaniu, i napriek urgentnym formulárom, ktorými sme sa domáhali toho prvého, očakávaná obálka z Čiech neprichádzala.
Keďže naša klientka mala dosť dní poistenia aj na Slovensku, dávku sme jej napokon priznali podľa našich predpisov. Potešila sa. Akoby aj nie. Keď konečne po troch mesiacoch bez príjmu mala dostať dávku spätne. Správne tušíte, že to nebolo také jednoduché. Inak by nebol ani tento neveselý príbeh. Dávku sme jej vypočítali vo výške asi 8,5 tisíc korún mesačne. Ibaže, stálo sa to, s čím sme už nerátali. Prišiel formulár E 301 z Česka. Našej klientke som povedala, že toto obdobie musíme zarátať do doby poistenia. Dávka sa nezmení. Pani bola spokojná. Riadne som sa však sekla. Dávka sa jej znížila na polovicu. Tým, že bol doplnený európsky formulár, ktorý sa včlenil medzi dve zamestnania na Slovensku, dávka sa už vypočítala iba z posledného zamestnania na Slovensku a nie ako priemer zo všetkých období. Také nelogické sú pravidlá hry. Bohužiaľ, posledné zamestnanie bolo na úrovni minimálnej mzdy. Keby som bola hneď pri rozhovore nahliadla do počítača, bolo by mi hneď všetko jasné. Keby... Ale takto, medzi rečou, mi táto súvislosť nenapadla.
Keď sme klientke so smutným priezviskom doručili rozhodnutie, z ktorého vyčítala, že jej dávka bude na polovičnej úrovni, ako sme jej pôvodne povedali, bola rozhorčená a dala nám to patrične najavo. Podľa nej, sme jej klamali. Veľmi som sa hanbila, pretože nerada ubližujem ľuďom. A jej som –aj keď nechtiac- ublížila. Moje ospravedlnenie prijala a vysvetlenie ako vlastne funguje spôsob výpočtu, keď sa tam primieša zahraničný prvok, napokon pochopila.
Stále ma však kdesi vo vnútri škrie pocit, že to nie je v poriadku, že odpustené ju stále bolí.Hanbím sa, že som sa tak hlúpo pomýlila. Mala som byť rozvážnejšia. Dvakrát merať a raz strihať. Ako sa asi má tá pani pred päťdesiatkou cítiť, keď musela za prácou vycestovať za hranice, keď na Slovensku bola platená na úrovni minimálnej mzdy, keď je rozvedená... a na úrade jej nepovedali pravdu. Ja mám prácu, za ktorou nemusím cestovať, priemerný plat, oporu v manželovi... Do kelu. Chvála Bohu, už pracuje.
Už som predala dosť exemplárov mojej knižky, dosť som ich podarovala ľuďom, ktorí mi nejako pomohli alebo ma s nimi niečo pekné spája. Včera som zabalila jednu knižku a na obálku som napísala adresu onej smutnej panej. Ako odprosenie za to, že som jej ublížila, ako uznanie, že mi odpustila.Predstavujem si, ako sa asi zatvári, keď si ju rozbalí. Hádam sa poteší a smutné zostane len jej priezvisko.
