Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
pred rokom som netušila, že si. A že si taký milý. A bolo nás takých veľa, čo sme netušili. Bolo to takto: najprv biela čajka, potom biely dym a potom ty. V bielom ako lanský sneh. Boli sme vtedy na Morave, keď si sa stal tatkom. Tak sme sa tešili, že až.
Už som dosť dlho nič nenapísala. Čoraz viac si uvedomujem svoju maličkosť a nepatrnosť. Zdá sa mi, že mlčať je viac, ako hovoriť. Že cez mlčanie môj hlas zaznie výraznejšie, že sa mi viac podarí vyjadriť to, čo cítim. Figu borovú. Veľmi som chcela ísť do Košíc s našou farnosťou, lenže... Manžel mal ako na just zo soboty na nedeľu nočnú zmenu a chcieť po ňom, aby hneď nasadol hneď ráno do busu... Pospal si a pred 11. sme vyrazili spolu s našimi priateľmi, Bibkou a Vladom.
Prípravy na misiu k rumunským Slovákom vrcholia. Aj tento rok sa vyzbieralo dosť peniažkov na to, aby mladí zo Slovenska neprišli k rodákom s prázdnou rukou. Doposiaľ nosili darčeky deťom. Školské pomôcky, hračky, knižky a tak podobne. V tomto roku sa rozhodli pomôcť chorým a starým ľuďom. Masti na reumu, voľnopredajné lieky, zdravotnícke pomôcky pre klientov hospicu. Až teraz začína samotný článok.
Ak ste sledovali na LUXe alebo na NOE turíčnu vigíliu z Vatikánu, verím, že aj pre vás to bol zážitok. Trochu úsmevný, no hlboko ľudsky a pravdivý. Súčasťou vigílie boli aj štyri otázky, ktoré pápežovi položili rôzni laici. Všetko šlo podľa protokolu, teda skoro všetko, lebo pápež po každej otázke vstal z kresla a vyšiel v ústrety ľuďom, ktorí mu otázku položili, aby ich objal a trochu s nimi podebatoval. Potom prišiel rad na odpovede. Hneď prvé gesto bolo sympatické a vylúdilo všetkým úsmev na tvári a zaslúžený potlesk za úprimnosť.
Ak sa čosi stane raz za 600 rokov, dejinami to obyčajne pohýbe. Najmä ak to čosi urobí celosvetovo známa osobnosť, líder. Hádam do nohy sa vtedy prebudia všetci „proroci", „veštci". Na jednej strane konšpiračné teórie, ktoré ku každému, zaručene pravdivému tajnému dôvodu odchodu, nenápadne podsunú slovíčko údajne, na druhej strane spoločenstvo ľudí, ktorí to berú, síce s prekvapením, ale s pokojom a dôverou. Dnes sa s naším pápežom lúčili milióny ľudí. Tisíce na zaplnenom svätopeterskom námestí a milióny pri televíznych obrazovkách sa stretli pri modlitbe Anjel Pána, ako v nedeľu býva zvykom.
Na dvere nám klopú Traja králi, v kalendári je 5. január. Obliekame si všetky svetre a ideme. Smer Zvir. Do pomyselného batôžka si balím okrem iného aj pár ľudkov z blogu. Nemáme to ďaleko, no vzhľadom na čas to máme až až. Cestou priberáme ešte dve pútničky z Prešova. Fajn, aspoň naša škodovečka nebude v kopci šantiť. Zvládla to až pod Zvir. Do domčeka vchádzame poslední. Už by tam nevošla ani noha. Ujde sa mi miesto na provizórnej lavičke úplne vpredu. Manžel a dcéra stoja za mnou.
Na polročné odmeny čakala ako putujúci izraeliti na mannu. Vyrovná nimi nedoplatok za plyn, konečne si kúpi čosi na seba a ešte možno, keď dostane plnú sumu, vymaľuje kuchyňu. Je vymaľované, odmenu nedostala.
Blogosvet je úžasný najmä v tom, že z virtuálnych kamarátstiev sa občas narodia aj tie reálne, pretavené do osobných stretnutí. S blogerčaťom L sme sa stretli už párkrát. Aj keď študuje v Anglicku, zakaždým, keď príde domov, zídeme sa. Mláďa, ktoré „prehýnam cez koleno," keď neposlúcha, a ktoré sa smeje mojim výchovným metódam. Tentokrát to však bolo úplne iné. Mláďa neprišlo samé.
Spočiatku na mňa pôsobil dosť odmerane, úradne, príliš vážne..., či tak voľajako. Vídala som ho občas v televízii, u nás sa zjavil akurát tak na birmovke. A zas to bolo oficiálne, podľa protokolu. Neskôr prišiel ešte raz, no nie o tom som chcela. Ale potom, potom sa stal malý zázrak.
Sobotný večer na dedine. Aký asi je. Zatiaľ sme nedokázali odhodiť ovládače. Po takej bežnej dedinskej hrdlačine by sme si radi -prosím o zhovievavosť- pri telke trošku oddýchli a pousmiali sa. Preklikali sme sa poctivo všetkými kanálmi. Od stupídnych typu, Pošta pre teba, po tie najstupídnejšie typu, kde si za pár eur necháte vyveštiť svoj osud, sme skončili na ČT1. Tromfy Miroslava Donutila vyhrali úplne jednoznačne. Bola som úplne vedľa, keď jedným z jeho hosťov bol vyše 90 ročný pán.
Aj vy ste zo súčasnej politickej scény dočista mimo? Lebo je áno. Sklamanie, rozčarovanie, hnev... a k tomu dávka strachu z toho, ako dopadnú predčasné voľby a koho vlastne voliť. Čo slovo to otázka, čo slovo to výkričník. Riešení sa medzi pospolitým ľudom ponúka dosť. Od všeobecných, ničnehovoriacich klišé, až po radikálne riešenia. Nič z toho ma neoslovilo a moja skepsa bola bezmedzná. Predsa len som v tomto chaose naďabila na čosi, čo vo mne opäť zapálilo iskierku nádeje a čo, verím, osloví aspoň niektorých z vás.
Celé sa to začalo tak neuveriteľne prozaicky. Nakladali sme s manželom cviklu a chren. Naložiť cviklu je malina, horšie je to s chrenom. Nepreženiem, ak poviem, že pri nesprávnom nádychu je človek ohrozený na živote. Hotová biologická zbraň. Ako sme sa tak v onen večer týrali pri nakladaní chrenu, pustili sme si k tomu rádio. Nikdy, ale fakt nikdy, nepočúvame rádio Regina. Až vtedy večer ho manžel naladil. Práve prebiehal rozhovor s pánom Zmožkom. Úžasný rozhovor, podotýkam.
Blog je úžasný fenomén. Nielen kvôli samotnému písaniu. To by som dala až na druhé miesto. Na prvé miesto dávam vzťahy. Verím, že väčšina z nás ich na blogovisku získala. Aj ja ich mám zopár. Poniektoré vyšumeli z tých najrôznejších dôvodov, najčastejšie preto, že s niektorými ľuďmi sme si už asi povedali všetko a ďalej nebolo o čom. Ale pár, pár nádherných vzťahov pretrváva. Jedným z nich je aj kňaz, misionár, ktorý pôsobí v zahraničí, v jednej európskej krajine.
Zvesť o hore Zvir už dávno prekročila hranice regiónu, či Slovenska. Dá sa povedať, že tu možno stretnúť ľudí z celého sveta. My, ktorí to máme takpovediac za humnom, sem zájdeme častejšie. Skôr vo všedné dni, keď je tu menej ľudí a elektrizujúce ticho, najradšej v sobotu. Naobedujeme sa a ideme, lebo o druhej popoludní začína svätá liturgia. Ak chceme stihnúť ruženec, či spoveď, treba vyštartovať o čosi skôr. Na Zvire sú dvaja kňazi, okrem o. Vasiľa Kindju, je tu aj kňaz s originálnym priezviskom, o. Marcel Pisio. Keď sme tam boli naposledy, prisľúbil, že mi odpovie na pár otázok.
S niekým sa človek zoznámi okamžite, s iným to trvá dlhšie. Toto zoznamovanie trvalo dlhšie. Pomaly, po milimetroch, som sa k nemu približovala. On ma medzi ostatnými zaregistrovať nemohol, zato ja som ho vnímala celkom zreteľne. Pokojný, vyrovnaný, s odzbrojujúcim úsmevom a jemným humorom. Vasiľ Kindja - rektor chrámu a kaplnky Nepoškvrneného počatia na hore Zvir. Po jednej sobote, 26. marca, sa to tak krásne vyvŕbilo, že nás s mojou blogokamarátkou pozval na čaj. Okruštek makovníka, natretý maslom a lekvárom, hrnček teplého čaju. Aké jednoduché a ako dobre nám to padlo. Lahôdka, skúste. Slovo dalo slovo a rozhovor bol na svete.
Sobota. Do záhradky je ešte priskoro a spať sa už nechce. Slniečko ma šteklí a velí: „Vstávaj, nedrichmi. Radek sa už tmolí po kuchyni." „Viem," vravím slnku a prebaturená skladám perinu do „komínka." Dobre som sa vydala, rozdumujem a ľutujem (ale nie naozaj) manžela, ktorému už v kuchyni spieva „papiňák," a varia sa zemiaky v šupke. S dcérou sa rozhodli, že si spravíme medzivianočnoveľkonočný zemiakový šalát. Nemusím všetkému rozumieť. V našej Jednote nie a nie nájsť hrášok s mrkvou. Martina (predavačka) ma vyvedie z omylu a ukáže na zháňané ingrediencie. Keď s nimi odchádzam k pokladni, asi si poklopká po čele. Stála som tam dosť dlho na to, aby som ich našla aj bez pomoci. Ale čo už. Od predvčera som o rok staršia, tak mám právo nedovidieť. Šalát je hotový a my vyrážame: na Litmanovú, na horu Zvir.
Štedrovečerné prípravy vrcholili. Zemiakový šalát už bol vymiešaný, potajme sme si chodili z neho „odždibkávať." Kapor i losos plávali vo svojich nálevoch, rybacia polievka - najlepšia na svete, omamne provokovala. Ešte prestrieť stôl, nachystať pod náš vianočný konár darčeky, zlikvidovať posledné prášky prachu, ktoré sa nevedno odkiaľ, kde tu objavujú. Zapálená svieca v Záhrade (tak voláme cintorín) a krátka modlitba do neba. Tma sa približuje, aby mohlo prísť Svetlo. Len taký malý červík v nás vytrvalo hlodá. Náš sused je sám.
Toto zastavenie pobožnosti Krížovej cesty je o konaní dobra. Nielen vtedy, na Kalvárii, ale o konaní dobra denne, povedzme aj dnes. Poslala som jednému priateľovi moju knižku modlitieb, Boh je láska. Po čase mi povedal, čo sa mu prihodilo. Ešte musím povedať, že môj priateľ má pomerne vznetlivú povahu. Iste mnohí dobre viete, aké to je, keď má človek vznetlivú povahu.
Dnes by mala 100 rokov - Matka Tereza. Netúžila po sláve, a predsa patrí medzi najznámejšie osobnosti 20. storočia. Zaujala čímsi úplne opačným, čomu náš svet rozumie, akceptuje, fandí. Vykonávala najposlednejšie práce. Povedala: „Snažím sa dať chudobným z lásky to, čo bohatí môžu dostať za peniaze. Nie, ani za tisíc libier by som sa nedotkla malomocného; a predsa ho s radosťou liečim z lásky k Bohu.“
Sa ten čas riadne rozbehol. Nie a nie sa zadýchať. Koťuha, naberá na obrátkach. Takto pred rokom sme spomínali na koniec druhej svetovej vojny a už zemeguľa stihla obehnúť dookola svoju vymeranú trasu. Ani som nemala v pláne písať o druhej svetovej, ale...
