Mali sme donedávna jednu klientku. Vrátila sa z členského štátu Európskej únie a keďže si nenašla prácu, požiadala o dávku v nezamestnanosti. Takmer štandardný príbeh, keby... keby sa z cudziny vrátila sama. Vlastne, vrátila sa sama, no pod jej srdiečkom klíčil nový život. K takýmto klientkam sme zvlášť pozorní. Moje referentky ju obskakovali ako VIP hosťa. Dievčina bola v rozpakoch. Že také sa jej často nestáva. Po dlhých peripetiách nám z príslušnej inštitúcie členského štátu doručili európsky formulár, na základe ktorého bolo možné rozhodnúť o priznaní dávky. Zakaždým nás poteší, keď môžeme začať vyplácať. Vieme, že nie je pre nikoho jednoduché, keď sa dávka vybavuje viac mesiacov. „Naša" klientka bola veľmi rada, lebo pomaly sa blížil termín pôrodu.
„Viete," povedala pri poslednej návšteve: „lekár mi oznámil, že moje dieťatko nebude, ehm, nebude biele."
Ťažko pri takýchto správach zakryť prekvapenie.
„Verím, že sa naňho aj tak tešíte," zaonačila referentka.
„Teším," a vyhŕkli jej slzy.
Čas ukrajoval z dní, ktoré chýbali do pôrodu. Asi pred týždňom prišla mama našej klientky oznámiť, že sa dieťatko už narodilo. Všetko sa však skomplikovalo, dcéra dostala embóliu. Z najhoršieho je však vonku. Hoci mala na nás telefonicky kontakt, nedalo jej to a prišla nám to oznámiť osobne.
Vo štvrtok prišli moje dievčatá za mnou, v ruke žmolili priepustku.
„Chceli by sme si na pätnásť minút súkromne odskočiť, nadrobené máme habadej. Dnes nie je stránkový deň, takže..."
Podpisujúc priepustku sa ledabolo pýtam, že kam majú namierené.
„Chceli by sme navštíviť tú mladú mamičku na pôrodnici."
Bábetko aj mamička, držte sa a vám, milé kolegyne, vďaka za nádhernú lekciu z človečiny.
