Biela (Bílá) hradná pani

Chlapi, čo nám prišli natiahnuť farbu, boli za štyri hodiny hotoví a nám zostali už len také "drobnosti", namontovať odkvapové rúry, nové parapety, umyť okná a bez konca zametať všade sa nachádzajúce guličky polystyrénu. Medzitým sme sa stihli x-krát pohádať a pomeriť a zlostiť sa sami na seba, že sme jazyk neudržali za zubami.

Blížil sa večer. V duchu sme všetci chceli, len sme nevedeli, či to stihneme a či to kvôli únave chceme iba v duchu alebo aj naozaj. Chvalabohu aj naozaj. Pod Ľubovnianskym hradom, priamo v areáli skanzenu, mala koncert Lucie Bílá. Pokúsim sa vám aspoň trošku tej nádhery priblížiť.

Blížiaca sa noc. Za horizontom krvavé nebo, skanzen, vlastne amfiteáter objímajú vysoké topole, dole malé pódium a hľadisko plné ľudí. Ešte som ho také plné nezažila. Za tým všetkým, na najvyššom bode, vidieť kontúry Ľubovnianskeho hradu. Na mňa pôsobí ohromujúco. A do toho všetkého zaznie hlas Lucie Bílej. Neviem, či má ešte niekto na svete taký hlas. Chrapčiaky, ktoré sa v zlomku sekundy zmenia na tie najjemnejšie tóny, absurdné výšky, ktoré prudko striedajú rovnako absurdné hĺbky. Sťaby vzácne husle v rukách majstra. V prírodnom chráme sme absolútne ticho. K zimomriavkam z chladu sa pridávajú zimomriavky z jej hlasu. Tiché publikum razom strieda aplauz a ovácie a jemný humor Lucie, ktorá sa smeje zo seba a utešuje všetkých, že aj jej je zima. Veríme. My, zababušení v dekách, ona v koncertnom kostýme.

S plynutím času sa mi zdá, že sa topole skláňajú nad pódium, ešte čosi také nikdy nepočuli a na oblohe sa rozsväcujú hviezdy, tiež chcú byť svedkami veľkého sviatku. Už ich je aspoň milión. Noc pokročila a amfiteáter sa mení na koráb. Sme zomknutí v akomsi vajci a blúdime vesmírom. Aj s naším hradom. To všetko spôsobil hlas Lucie Bílej. Sme v inej dimenzii. K tomu zázraku zaiste prispelo aj to, že nehrala kapela, iba ju na klavíri sprevádzal Peter Malásek. A že ju špičkovo sprevádzal. Výber piesni je prispôsobený prostrediu. Hotový balzam. Lucka zaraďuje brzdy, koráb pristáva, ale nám sa také lietanie páči. Opäť a opäť musí pridať ešte zopár letov, až dovtedy, kým neodíde technika a my tvrdo pristávame na zemi. Ľudia sú usmiatí, dojatí. Aj z nás zmizla nervozita. Únava nie, ale v srdci máme radosť. Už sa opäť môžem držať manžela za ruku, keď sa v tme snažíme dostať na lúku, kde parkujeme. Pri vychádzaní z lúky som zaregistrovala ešte jeden pozoruhodný moment. Vodiči si navzájom dávali prednosť. Boli k sebe úctiví, hoci tam boli autá aj zo vzdialenejších okresov. Pred koncertom sme sa o miesto na parkovanie ruvali.

Neviem, ako dnes bude Lucie spievať v Stupave, či jej po včerajšku vydrží hlas. Verím, že sa Luciina predpoveď o tom, že bude spievať o tri oktávy nižšie, nenaplní, lebo inak by Stupavčania prišli o veľmi veľa.