Ale potom? Potom to už stálo za to. Vanessa Mae bola na pódiu ako mravček. Neviem, hádam aj s husľami váži tak štyridsať kíl. Medzi „bandom“ ako nazývala muzikantov, čo ju sprevádzali, pôsobila chvíľkami strateno a chvíľami jej patrilo všetko. Na veľkoplošných obrazovkách bolo vidno aké má vytrénované telo. Ako vrcholový športovec. Za také bicepsy by sa nemuseli hanbiť ani vzpieračky. Za nádherným hraním, bolo okrem veľkého talentu cítiť aj obrovskú drinu a úsilie. Tajili sme dych, aké tóny dokázala vydolovať z huslí. Mne sa viac páčila klasika, i keď v modernejšom vydaní. Zamontoval sa tam aj saxofón, či úplne netradičný hudobný sprievod. Zaujímavé boli aj moderné skladby, hrané na elektronických husliach, hotový uragán.
Prekážala mi (ale fakt iba trochu) jedna jediná vec. Na môj laický vkus to bolo až priveľmi profesionálne. Skladby odohrala bez výrazu akýchkoľvek emócií. To naši huslisti majú skladbu schovanú aj v tvári. A my, samozrejme, s nimi. U Vanessy prišiel úsmev na rad až po pár sekundách po skončení skladby. Nevedela som, či sa usmieva naozaj, alebo je to iba ako. Chcem veriť, že úsmev bol pravý.Ale inak to bolo nádherné. A dávajte bacha, zahrala aj Bacha. Organová hudba v husľovom vydaní. Lahôdka.
Ďalšie peripetie nastali po koncerte. Podľa mňa absolútne nezvládnuté podmienky na parkovanie v tejto časti Košíc robili z vodičov šelmy. Ako iste tušíte, šťastlivo sme došli domov. Škoda, že až dnes.
P.S. Dušan, pozdrav som Vanesse odovzdala. Položený na dlaň a poslaný na pódium jemným vánkom výdychu. Na mňa sa možno spoľahnúť:-)
P.S. 2 Vanessa, ak som dobre pochopila, v pondelok budeš mať okrúhle narodeniny. Prajem ti všetko najlepšie.
