„Viete, teta,...“„Ja ti dám, teta. Sme na úrade, tak ma musíš oslovovať pekne, pani vedúca – síce iba stola, ale to vieš, my, úradníci, si na také potrpíme,“ usádzam so smiechom milú návštevu.„Viete, teta, teda, pani vedúca, vlastne teta...“ chúďa, dočista som ju poplietla. V tom som odborník, skoro až odporník, v snahe odľahčiť situáciu, ľudí dočista popletiem."Tak čo, ako ti môžem poradiť?“ nasadzujem vážny tón a v duchu si predstavujem jej mamu, keď ju čakala. Guľatá ako loptička, s pigmentovými škvrnami na tvári.„Chcela by som otehotnieť,“ vyliezlo napokon z mojej klientky.Keby mi úsmev v tej chvíli nebol zamrzol, bolo by to asi dopadlo katastrofálne, ale zamrzol. Našťastie.„A si si istá, že ja ti v tom môžem pomôcť?“ nechápem dôvod návštevy. Ťarbavá.„Chcela by som mať lepšiu materskú. Ak si pamätáte, s dvojčatami, som bola celý čas na rizikovom, čo ak sa to zopakuje? Úvery treba splácať bez ohľadu na okolnosti.“V podobnej situácii mi vždy napadne, že aké šťastie, že nemám umelé zuby, lebo by mi určite vypadli. Napadlo mi to aj teraz. Kým som vysvetľovala postup, čo a ako by sa dalo, aby to bolo pre rodinu čo najvýhodnejšie, v duchu som skladala z hlavy pomyselný klobúk.Po ulici, ktorou prechádzam hádam denne, vidím dvoch malých, asi päťročných šarvancov. Na bicykloch, na kolieskových korčuliach...to je jedno, ale vždy v pohybe. Keď ich mama bola v piatom mesiaci, boli v takom stave, že podľa lekárov nemali žiadnu šancu. Už bola na operačnom sále pripravená na potrat, ktorý v poslednej chvíli odmietla. Čakali ju neuveriteľne dlhé hodiny bez najmenšieho pohybu na lôžku. Videla som po pôrode video, ako mladá mamička vyzerala. Cez nesmiernú únavu bolo vidieť nesmiernu radosť. Neviem to inak napísať. Do kamery mávala svojmu otcovi, ktorý ju cez sklenenú výplň snímal a svojej mame, mojej spolužiačke.A teraz toto dievča, vlastne mama, príde za mnou, že chce dieťa. Neviem ako vás, ale mňa to ohromne oslovilo. Držím jej všetky palce – ako som jej aj popriala, keď sme sa lúčili: aby to -až ju počnú- bola jedna z tých najkrajších nocí, na ktoré sa nezabúda. V tom najkrajšom slova zmysle.
Chceme tretie dieťa
Navštívila ma v práci. Takpovediac služobne. Hoci som s jej mamou drela nohavice na základnej škole, neprišla k nám domov, ale do práce. Riadne ohlásená úradná návšteva. Informátor mi len ohlási meno a že či môžem klienta prijať. Stále môžem. Podľa mena som vytušila, že to bude niekto od nás. A veruže aj bol. Mala rumenec na tvári a uhýbala pohľadom. Také často nebýva.