„Môžem si prisadnúť?" spýta sa a vykúzli pohodový úsmev. Taký, čo sa presne hodí na čas 15:15.
„Samozrejme, sadnite si, teta. Boli ste si pre lieky?" pýtam sa premudrelo, veď kam inam chodia starí ľudia. Zamrvila sa.
„Ja v lekárni peniaze nenechávam. Bola som u kaderníčky. Ale musela som si dať na hlavu ľahkú šatku, aby mi nerozfúkalo vlasy. Vieš, v sobotu oslavujeme moju osemdesiatku, tak som sa bola trochu prikrášliť."
Sedí vystretá, s gráciou. Sledujem jej ruky. Vyrobené ale elegantné. Pár pigmentových škvŕn im dodáva láskavosť.
„Fakt neberiete žiadne lieky?" pýtam sa neveriacky.
„Žiadne. Aj som sa sťažovala lekárovi, že nepriberiem, ale mi povedal, že to je dobré, že nezaťažujem kĺby. A krvný tlak sa mi trochu zvýši iba vtedy, keď mám nejaký stres. Lekár povedal, že to tak má byť."
Neustále sa usmieva a pohotovo reaguje na moje dobiedzajúce otázky. Na prvej zastávke u nás vystupuje.
„Krásne narodeniny, teta."
Venuje mi nádherný úsmev. Po schodíkoch zostúpi bez toho, aby sa pridŕžala. Ľahučko, ako srnka. Aj ja sa usmievam. Posledná zastávka, horný koniec, vystupujem. Schádzajúc po schodíkoch, chytám sa zodratého držadla. Nieeeee!
