Devätnástka

Babka Smreková oslavovala 90 rokov. Teraz už má 92 a stále vyzerá najviac ak na 80. Ak by ste si ju chceli predstaviť, tak vyzerá presne ako herečka, pani Vilma Jamnická, povedala by som, že dokonca ako jej jednovaječné dvojča. Ibaže namiesto šiat nosí kroj a na hlave čepiec. Tak teda, keď oslavovala to krásne okrúhle výročie, slúžila sa za ňu v kostole svätá omša. Babka Smreková sedela vypáradená a šťastná uprostred svojich blízkych. Mimochodom jej dcéra už je prababička, tak si vypočítajte, čo je ona. Po omši som sprevádzala svoju tetu, ktorá už má tiež dosť vysoký vek a je rada, keď sa môže niekoho pridŕžať, lebo cesta na horný koniec je pre ňu zo dňa na deň dlhšia. Jedna zo žien sa mojej tete láskavo a naozaj úprimne prihovorila:„Teta, na budúci rok aj vy budete oslavovať deväťdesiatku, hejže?“ Teta akosi čudne zamrmlala, že teda hej, ale takým zvláštnym hlasom. Čosi sa mi nepozdávalo, len som nevedela čo. Vzápätí si ma pritiahla úplne blízučko k sebe a sprisahanecky zašepkala: „Keľo to mom roki, ked jim še narodžila v dževjetnostym? Skoro mi vyrahuj!“ Nemohla som sa rozosmiať, lebo by ju to veľmi ponížilo. Pristala som na jej hru a tiež sprisahanecky som jej opätovala zašepkanie do ucha: „Osemdesiatpäť.“ Teta dlho nerozmýšľala a víťazoslávne sa obrátila k tej úctivej pani:„Ech, Monika, jako zeš glupjo, sak jo mom esci len ošemdzešatpejc roki.“ Teta Monika na chvíľu akoby zamrzla, ale keď videla moje žmurknutie, pochopila a opäť blahosklonne zaklincovala: „Joj, tetka, chcela by som mať taký dobrý rozum jak vy, keď budem taká stará.“Moja teta bola spokojná, ako elegantne vyšla z takej ošemetnej situácie. Nikto nič nezbadal a navyše ešte mohla mladších od seba poučiť. Aj sa mi zdalo, akoby omladla a nebolo ju treba v ten večer až tak podopierať.