Pri okienku stála staršia pani, dôchodkyňa. Vybavovala si pôžičku. Takpovediac na počkanie. Osobné údaje jej i manžela, výška dôchodku, koľko jej treba požičať, výška splátok, počet splátok. Nechcela som to počúvať, ibaže nebola iná možnosť. Oči môže človek odvrátiť alebo zatvoriť, uši sa odvrátiť nedajú. Počujú aj nechcené. Pani za priehradkou pozorne vpisovala do predtlačeného tlačiva to, čo pani dôchodkyňa zo seba vysúkala. Jeden dôchodok sa pohyboval do 300 EUR, druhý čosi nad túto sumu. Výška pôžičky predstavovala 1000 EUR. Po dlhšom váhaní sa rozhodla splácať ju v 30 splátkach po 43 EUR mesačne. Preglgla som. Pôžičku preplatí o 290 EUR. Veď to je takmer 30 %! Pani dôchodkyňa rýchlo podpisovala podstrčené papiere. Zdalo sa mi, že je v rozpakoch. Stáli sme za ňou asi piati, každý uhýbal pohľadom.
Na záver pekne poďakovala a nezabudla pani za priehradkou diskrétne pošepkať: „Viete, musela som zobrať pôžičku, lebo ma syn pýta peniaze."
