Ani som nemala pre ňu nič napochytre pripravené, ale povedala som si, že návšteva ju určite poteší viac, ako nejaká drobnosť. Naposledy som jej natrhala v záhradke hrášok, a aj po dlhom premieľaní v ústach ho napokon vypľula rovno z okna. Keď som už bola v jej dvore, robila som riadny hrmot, aby som ju nevyľakala. Na tú hodinu bol v jej domčeku príliš veľký hluk. Zdalo sa mi to čudné. Klopala som na dvere, vojdem a z celej sily kričím: „Pochválený...“ Teta vysmiata ako lečo, ohníky v očiach a pozerá na telku. Mňa takmer prehliadla. „Teta, prišla som vás trošku pozrieť, že ako sa máte,“ skúšam nadviazať dialóg. „Joj, nevieš ako, Pán Boh na mňa zabudol, všetci moji sú už tam, len ja sama ako kôl v plote sa tu trápim. Nikto ku mne ani len nepríde...“ Vreckovka na oči a tichý plač. Gunču v hrdle len ťažko prekonávam. „Teta, ale veď ja som prišla, aj minulý týždeň som bola, tak neplačte,“ vravím jej. A teta napodiv neplače. Ale ani so mnou nehovorí. Oči naďalej upreté na obrazovku, kde práve dokončuje kritiku nejakej superstarovskej hviezdičky Paľo Habera. Výkriky, piskot, aplauz... „Ej, ze toten Habera beťar,“ hromží teta. Hviezda predstupuje pred Adelu a Pyca. „Joj, jak totom kosmatom (strapatú) nimom rada,“ tetina tvár naberá červeň pri pohľade na Adelu. Nevychádzam z údivu. Každý môj pokus prejaviť nepredstieraný záujem a spríjemniť tete podvečer, vychádza nazmar. „Teroz čiho, idže špjevač Bažík,“ zavelila moja devätnástka a mňa už chytá záchvat smiechu. „Teta, ja pomaličky pôjdem, ešte ma čaká žehlenie,“ vzdávam to v polovičke elánovskej pesničky a či skôr kvílenia star. „To ľen ič, džecko moje, ič. Ale hejze ten hlopjec krasne špjevo a jaky je šumny,“ povie bez toho, aby odlepila zrak od šumného chlapca. Inokedy ju musím objať a ona si poplače. Dnes to bolo bez objatia i sĺz. Bolo mi to smiešne a zároveň som cítila akési zahanbenie. Naprogramovaný dobrý skutok skončil pre mňa fiaskom. Pred chvíľou som vyhladila bielizeň a poukladala všetko kam patrí. Stále mi však myká kútikmi úst. Najbližšie, keď k nej pôjdem, musím zistiť, či nereprízujú Superstar. Darmo, na Bažíka nemám.
Dostala som kopačky
Síce také jemné, ale nečakané a priamo do srdca. Viacerí na blogu meditujú, ako sú starí ľudia znevýhodnení, ako ich nikto nemá rád a akí sme nevďační. Skutočne to mnou pohlo. Povedala som si, že mám čo naprávať a dnes po návrate z práce som sa vybrala na návštevu k mojej tete, devätnástke. Mohla som si vybrať z dvoch možností: hora nevyhladenej bielizne alebo návšteva tety. V tej horúčave nebolo treba veľa rozmýšľať.