A ja, trúba jerichova, si Ivana nepridám, lebo veď ako si ho môžem pridať len tak, mirnix dirnix. A hneď za priateľa. Keby za známeho, alebo za priateľa môjho priateľa. A ja, trúba jerichova, Martina neštuchnem, Mariánovi sa nepochválim, Jánovi správu nepošlem, nestanem sa fanúšikom... Z jedného jediného dôvodu: lebo mi to navrhuje stroj a nie môj naozajstný priateľ.
Keď sa tak zamyslím, koľko mám vlastne (virtuálnych) priateľov, viete, takých naozajstných priateľov, hanbím sa, ale vystačia mi prsty jednej ruky. A facebook ma presviedča, že ich mám 78. (Nechcite vedieť, koľko ich majú naše deti). Neuveríte, je medzi nimi aj poslanec Národnej rady SR, ktorý určite o mne ani netuší, i keď mne sa veľmi pozdáva. Sú medzi nimi aj ľudia, o ktorých zas netuším ja, čo sú zač. Zaiste sú to dobrí ľudia, ale ja ich vôbec nepoznám, iba v tom ošiali získavania kontaktov, sme si odklikli, že až do tvojej a mojej..., prepáčte, to som dosť poplietla.
Keď som sa pýtala jednej mojej mladučkej priateľky (jednej z tých päť na prstoch jednej ruky:-), ktorá teraz študuje v Anglicku fotografiu, že koľko ich má ona, povedala, ža asi dvesto, ale takých naozajstných asi iba päť-šesť. A ja ani neviem, či som medzi nimi, lebo sa mi zdá hlúpe sa na to spýtať.
Takže k facebooku pristupujem s dosť veľkým dešpektom, až nedôverou. Lebo slovo priateľstvo sprofanoval na úroveň virtuálnej alebo žiadnej známosti. A mne to dosť prekáža a mňa to dosť mätie.
Je dosť možné, že nejdem s dobou a taká konzerva nemá na facebooku miesto, ale niekedy to stojí za to, udržať si názor, udržať si glanc, nesplynúť. Priateľstvo, i keď neviem celkom presne definovať, čo to je, s určitosťou viem, že to nie je klik na facebooku len tak, bez rozmyslu: Pridať medzi priateľov, ktorý mi s matematickou presnosťou naordinuje nejaká mašina, ktorá ma vôbec, ale vôbec nepozná.
