Lifting

Peniažky som už dávno oželela a pohľad na čokoládovo hnedú strechu, ktorú vidia aj ostatní ľudia, vo mne vzbudzuje pocit hrdosti, že nie sme žiadni trochári a môžme si dopriať trochu luxusu. Nikto nevedel, že v auguste sme pred výplatou dva dni jedli iba chlieb a mlieko. V septembri už bolo veselšie, a tak sme si dopriali ďalšiu rozkoš. Popri novej streche vyzerali odkvapové rúry ako z minulého storočia. Manžel kúpil veľkú bandasku farby, riedidlo a poďho, natierať. Mne sa zdalo, že je hlúpe iba ho zo zemského povrchu dirigovať: „Ešte trochu vľavo, ešte úplne pri streche...“ Naveľa, natiahla som si najstaršie tepláky, tričko, pracovné rukavice a rúče sa pridala do omladzovacej kúry. Najprv predné vráta, stredné vráta, garážové vráta, zárubne, lavička, Bundášova strecha. Nuž čo, nerada sa chválim, ale musím to povedať: „Môj muž sa veľmi dobre oženil.“Na druhý deň ešte dve bandasky luxolu a všetky vonkajšie drevené dekorácie chytali ten správny šmrnc. Konečne prišli na rad aj tretie vráta, ktoré vedú do záhrady. Keby som tušila, ako mi dajú zabrať, tak sa na nich vykašlem. Ľudia ich z cesty beztak nevidia, tak čo. Vráta sú totiž urobené z rabicového pletiva, ktoré je ako na potvoru vrúbkované. Moje tempo sa veľmi spomalilo, lebo bolo treba dávať veľký pozor, aby sa farba všade dostala. Pri zapadajúcom slnku som sa už nevedela orientovať nie len v priestore ale ani v čase. Bola som hádam v polovičke bránky, keď som z ulice začula známy krik Poliaka, ktorý do našej dediny chodí na oranžovej dodávke predávať zeleninu. Skoro skoro domaľovať celý riadok, lebo čo ak by to uvidel Monk, dať dole rukavice, schmatnúť peňaženku a hajde na nákup. K autu som dobehla posledná. Našťastie.„Jak pani šlične vygľonda,“ usmieval sa Poliak popod fúz. Vôbec som nevedela ako to myslí. Pár hnedých šmúh na teplákoch predsa nemôže spôsobovať také vzrúšo. Zaplatila som iba za jeden karfiol, druhý mi pribalil zadarmo a ponáhľala som sa za povinnosťami. Ľudia sú dobrí, uisťovala som sa. Manžel práve zliezol z rebríka a škeril sa na mňa ako na pytačkách. Deti sa tiež smiali, ale nebola som si istá, či zo mňa. Ešte raz som sa nenápadne po sebe popozerala a: nič. Ech, čosi si namýšľam. O chvíľu som už robila svoju hodinársku prácu – jemným štetcom som dostávala farbu do jemných vrúbkov pletiva. Po jednom mieste bolo treba štetcom prejsť viackrát. Ale výsledok stál za to. Umorená som sa večer doterigala do kúpeľne. Na pohľad do zrkadla nikdy nezabudnem. Zrevala som ako tur. Moja tvár bola celá pobodkovaná. Ak si pamätáte stať zo Švejka, kde tuším krčmár vysvetľuje, že obraz císaře pána dali na půdu, poněvadž srali na nej mouchy. Presne tak som vyzerala. „Jak pani šlične vygľonda.,“ tak toto mal Poliak na mysli, a preto sa manžel a deti škerili. Pochytila ma zlosť, sebaľútosť, hanba, smiech a to všetko súčasne. Neviem, či na takú zmes emócií existuje nejaký jednoslovný výraz. Čo bolo ešte horšie, voda si s mojou pos...posiatou tvárou nevedela rady. Ani odličovacie mlieko nemalo šancu. Nenápadne som zbehla do garáže odliať si do kompótovej misky trochu riedidla. Taký lifting som ešte nemala. Moja tvár bola hladká a ružová ako detský zadoček. Manžel tvrdil, že s takou mladicou už dávno v posteli neležal.